Rozprávkarka2

Práve som dopozerala film Austrália…

Keď som bola menšia, vedeli ma mnohé filmy rozplakať. Prvý z nich bol tuším Winetou. Keď zastrelili Nšo – či, nariekala som aako malé dieťa. Tak isto knihy. Mala som rada také tie smutno-krásne príbehy, v ktorých bol kus skutočného života. Vtáky v tŕni. Jana Eyrová. Búrlivé výšiny.

Potom prišiel čas, keď mi do života vrthla komercia. V nej na príbehy, ktoré hlboko dojmú a vytiahnú slzy z očí, nebolo miesto. Komercia nehladí na to, aby siahla na dno ľudského srdca. Má iné merítka úspechu: finančný zisk.

Komercia. Dokázala mi vykúzliť úsmev na tvár, no slzy v očiach nie. Na film, ktorý ma dokáže rozplakať, som musela dlho čakať.  Vlastne do dnes.

Pozrela som si ho so zatajeným dychom. Príbeh anglickej ,,mylady“, ktorá príde do Austrálie urobiť poriadok so svojim manželom. Dostane sa do bušu, kde sa stretne s malým domorodým chlapcom. To, čo sa spočiatku zdá ako komédia, sa postune vyvinie do veľkolepej drámy, v ktorej sa z upätej anglickej dámy stáva žena, bojujúca o záchranu neznámeho dieťaťa, ktorým všetci pohŕdajú, pretože je domorodcom, Aborigéncom.

Je v tom filme všetko:

Láska, vojna medzi dobytkármi, aj  kráľ John – šaman z púšte, ktorý mladú mylady učí, že  všetko má svoju pieseň, kameň, stromy, vietor, obloha, rieka aj zrnká piesku.

No ešte čosi naviac.

Možno to najlepšie definuje Aborigénske príslovie, ktoré kráľ John povedal mylady:

Najväčším bohatstvom človeka je jeho vlastný príbeh. Tí, ktorých v ňom stretol, s ním navždy zostanú.