Rozprávkarka2

Tak som si sama na seba uplietla bič. Už mesiac sa teším na čítačku a krst svojej knihy Rozprávky z blogu. V eufórii, ktorá ma zachvátila, keď som sa dozvedela, že sa už tlačí cez útroby tlačiarenských strojov na svet, som neprozreteľne prisľúbila, že na krst upečiem jabĺčka v župane. A zavesila som si to ako status na FB. Mala som totiž vtedy jabĺčka v župane práve v trúbe. No a nedošlo mi, že od mojej trúby do bratislavskej Incheby, kde sa bude krst konať, je akosi ďaleko. Jedine, že by som ich piekla vo vlaku. Ale tam trúby nemajú. Ibaže by som tou trúbou bola ja.  :-)) :-))

Bóže, bóže, horekúúúvala tu moja rozprávkarska hlava a kúúúúvala iné plány. Ak nebudú jabĺčka v župane, môže byť niečo iné. Nejaká klasika z Chalúpky.

A ukúúúúúvala tá moja strapatá hlava toto: bude sa krstiť Rozprávkovicou. Sama som ju robila, miešala, recept nepoviem, len toľko, že bude štípať ako fras. Jaj, to je slovo, čo by Rozprávkarky nemali brať do úst. Tak bude iba štípať. :-))  A bude sa zadarmo rozlievať… na knižku. Nie je jej až tak veľa. Mačky mi ju vypili, potvory. Zostalo iba za pol fľaše. No na krst stačí.

Punktum, hotovo. Teraz ma môžete chytať za slovo. Krst a čítačka mojich streštených, uletených rozprávok (nie takých slušných, aké som dávala minulý týždeň), bude na BIBLIOTÉKE v nedeľu 7. novembra o pol tretej na podiu D v Inchebe, Bratislave.  Krstná mama je tetuška Dobruška, jedna z aktérok mojich rozprávok a blogerka z vedľajšieho blog.sk.

Uff, vydýchla som si, vysypala som to jedným dychom. Možno sa pár kvapiek Rozprávkovice újde aj vám, ak prídete.

Aha. A patrilo by sa dať aj link, kde sa dajú Rozprávky z blogu objednať, veď nie sú všetci z Bratislavy. Tak tutok: www.vsss.sk.

A ešte druhé aha. Patrí sa dať aj ukážku? Možno áno, možno nie. No ja ju pre istotu dám.

:-) :-) :-)

Ako sa Líška dívala na hviezdu

Končila sa noc a Líška bola unavená. Od okamihu, keď na oblohu vyplával tenký kosáčik mesiaca, až po chvíľu, keď sa stratil v ranných hmlách, sedela s hlavou vyvrátenou k trblietavému nebu. Hľadala hviezdu Malého princa. Nájsť jednu hviezdu medzi tisícami iných je ťažké. No Líška mala dobrý kompas: svoje srdce. Keď ju objavila, spokojne sa usmiala. Možno aj preto, že na ňu hviezda láskavo žmurkla. A keďže bdela celú noc, ľahla si do trávy, že si odpočinie. Zavrela oči a chcela spať.

 Do prichádzajúceho spánku jej z ničoho nič zaznel hlas.

 „Všimla si si, načo sa tie hviezdy podobajú?“

 „Nie,“ zamrmlala rozospato, nerozmýšľajúc o tom, s kým sa to vlastne rozpráva.

 Keby rozmýšľala, možno by prišla na to, že je to tráva, na ktorej spočívalo jej ľavé ucho.

 „Predsa na reťaz.“ odpovedala jej tráva. „Každá hviezda je ako také ohnivko. Tá, po ktorej tak veľmi túžiš, je obojok. Pripúta ťa k sebe. Stratíš svoju slobodu. Mala by si sa jej vzdať a prestať o nej snívať.“

 Až vtedy sa líška spamätala. Prekvapene zdvihla hlavu a s údivom sa opýtala:

 „Ako to, že vieš rozprávať? Čo si vševediaca?“

 „Nielen vševediaca, ale aj vševidiaca. Vidím tvoje sny.“

 „Ale to sa predsa nesmie. Moje sny sú len moje! Ako k tomu prídem, aby si mi do nich iba tak nazerala?“

 „Nám trávam je to dané,“ zašumeli steblá ľahko. „Vieme rozoznať, ktoré sny liečia, a ktoré nie.“

 „A moje sny? Aké sú?“

 „Zlé…“

 „Prečo?“

 „Pretože snívaš o reťazi z hviezd. O niečom, čo ťa spútava. Čo nie je tvoje. Čo nosíš na srdci ako obojok. Kým takto snívaš, budeš nešťastná. Plná túžby. Nauč sa snívať inak.“

 „Ako sa učí snívať inak?“

 „Jednoducho. Prestaň sa dívať na hviezdy a pozeraj sa na zem.“

 Líška chvíľku rozmýšľala nad jej slovami. Potom si povedala, že to skúsi. Zahľadela sa na svet okolo seba. Zbadala to, čo predtým nie: ťažké klasy dozrievajúcej pšenice, teplú farbu zeme, korene vínnej révy, skrútené do zvláštnych ornamentov.

Kým sa jej oči pozerali na všetku tú krásu naokolo, bola spokojná a šťastná. Vzduch voňal jarnou riekou, ovzdušie pretínalo šumenie vtáčích krídiel. No keď prišiel večer, a s ním tma, ktorá všetko skryla, opäť sa zahľadela na hviezdy. Jej srdce opäť spútala neviditeľná reťaz. Pocítila smútok za tým, čo odišlo, čo stratila.

 Odvtedy to tak robí deň čo deň. Keď sa nad horizontom objaví ranné slnko, teší sa z krás, čo jej život dal. No keď sa zotmie, hľadá hviezdu Malého princa.

 „Cítim sa strašne stratená.“ šepká.

 Spútaná neviditeľnou reťazou nepočuje, čo jej na to odpovedá tráva:

 „Nie si stratená. Práve naopak. Našla si sa. Našla si celý svet. Našla si klasy, vínnu révu, voňavý vzduch, vtáčie krídla. Stali sa tvojimi priateľmi. Môžeš k ním slobodne prísť, kedy chceš. Aj odísť môžeš, kedy chceš. Neuzavreli ťa do ohrádky, tak ako Malý princ svoju ružu. On má len ju. Ty máš to všetko okolo seba. Líštička, veď je to presne naopak. Stratený je on, lebo všetko obetoval. Možno si myslí, že je slobodný. Ale povedz, môže sa niekto naozaj cítiť slobodne, keď sám seba zatvára do ohrád?“

 Tak šepká tráva…

Kto vie, možno ju líštička počuje, aj keď sa zdá, že nie.

Toto je obrázok k rozprávke ,,Ako som stretla pána Andersena“. To čiernovlasé v bielej kvietkovanej košeli mám byť vraj ja! :-))) Uff, pán maliar, kde si mal okuliare, keď si ma maľoval!

Toto je zas k rozprávke ,,Ako som zmizla v prachu cesty“ a to s klávesnicou je vraj moja strieborná kráska!

A toto je obrázok k rozprávke ,,Ako som prišla na hviezdu Malého princa…“ Už mi to lietanie navždy prischlo.