Keď som už v predošlom článku zablúdila do osady Nová Žilina pri Štiavniku, nedá mi, aby som nespomenula aj iné príhody, ktoré som síce nezažila ja sama, rozprávali mi ich však osadníci – lazáci. Na začiatok treba povedať, že osady v Bytčianskej kotline majú v sebe čosi osobité. Narodil sa tu typický slovenský fenomén – drotárstvo. Nie je to mŕtve remeslo, akoby sa mohlo zdať. Drotárske rody tu žijú ďalej. Tak som sa bola pozrieť na jednu drotársku rodinu v Setechove. Je to časť Petrovíc, ktorú sa neodvážim nazývať lazmi. Pre jednu úsmevnú príhodu. Raz som to totiž urobila v niektorom článku. O dva dni na to, ako vyšiel v novinách, mi do redakcie vrazil starosta Petrovíc, nahnevaný a rozzúrený, že ako som sa opovážila nazvať jeho rodnú dedinu lazami, keď všetci vedia, že to od svojho vzniku bola poctivá kopaničiarska osada. Pozerala som sa na neho ako blázon a stále som nevedela, čo mu vlastne je. Pre mňa, Bratislavčanku, ktorá sa pred nedávnom presťahovala do Žiliny, malo slovo lazy romantický podtón. Bolo to čosi idylické, nedotknuté civilizáciou, neskazené. Nuž ale pán starosta mi ručne stručne vysvetlil, že lazáci u nich znamená nadávka, niečo v zmysle totálni chudáci. Odvtedy som sa tomu pojmu vyhýbala.
S petrovickým starostom sme uzavreli obojstranné bilaterálne dohody, vyfajčili kalumet aj vodnú fajku mieru, podpísali listinu o právach kopaníc nazývať sa kopanicami, vypili štamprlík domácej pálenky – a … veru nie, neskončilo sa to tým. Práve od Petrovičanov som sa dozvedela plno ďalších pikantných príhod, ktoré sa nedostávajú do celoslovenských denníkov len z jediného dôvodu: Pán Boh si Petrovice strčil za chrbát. A ja vravím, že naschvál, aby uchránil kus Slovenska v jeho pôvodnej podobe.
Neviem, či je tam už teraz zavedený internet, asi áno, ale vtedy ešte nebol. Z mobilných operátorov tam fungoval len jeden, aj to dosť zle. Čo sa týka ciest, stálo za to vyskúšať ich. Bola zábava cestovať po nich maličkým, kopaničiarskym bielym autobusíkom, aký na veľkých cestných ťahoch nestretnete. No po týchto úzkych cestách sa nedalo ísť hocikedy. Snehové kalamity vždy odrezali kopanice od okolitého sveta. A keďže na Bytčiansku zima prichádza skoro, už začiatkom novembra, často boli tunajší osadníci odkázaní sami na seba až dovtedy, kým sa snehy neroztopia. Počas tuhých zím to bolo aj v polovici apríla. Starosta je preto starosta, že má na starosti všetkých, preto je jeho povinnosťou dostať sa až k ním a skontrolovať, ako sa im vodí. A občas natrafí na príhody, pri ktorých človeku zastane rozum v hlave.
Taká sa stala päť, možno šesť rokov dozadu, niečo pred Vianocami. Napadlo množstvo snehu. No a v jednej z miestnych kopaníc dostala počas studenej, mrazivej noci stará, osemdesiatročná babička svoju ,,potrebu“. Rozhodla sa ísť na latrínu za domom. Tá bola opretá o svah. Už niekoľko dní v kuse snežilo. Vietor zhodil zo svahu veľký závej, ktorý zavalil dvere latríny. Starká ich nevládala otvoriť. Zostala uväznená v búdke až do rána, kedy ju prišiel pozrieť starosta. Ten našiel dvere starkinej drevenice pootvorené, oheň v kachliach vyhasnutý, zimu v kuchyni, aj v izbe – no starkej nikde. Išiel ju hľadať. Napokon ju našiel v latríne, zamrznutú.
Aj takéto sú kopaničiarske osady, osudy. Príbehy ľudí, čo tu žijú, sú ako vlasy, vytrhnuté z hlavy deda Vševeda. Majú v sebe hĺbku prežitého, aj ten drsný, ale krásny kraj naokolo.
Dobré ráno, Kussik... Asi je to tak, ...
.. všade kam prídeš Zuzka najdeš ...
A však k nám na blog zablúdil Paľko ...
A však rovné by boli nudné. ...
ja vždy vravím že dejiny majú kľukaté... ...
Celá debata | RSS tejto debaty