Tak mi je akosi divno… clivo… ako keby som mala v duši neviditeľnú klávesnicu, nad ktorou stoja cudzie ruky a chystajú sa naťukať písmenká,,,
,,, a ja mám zrazu strach, aké budú.
Blogeri to poznajú. To čakanie na reakcie.Zle je, keď nie sú žiadne. Zle je, keď sú zlé. A zle je aj vtedy, keď sú dobré. Teda iba dobré. Vtedy sa zvykne srdce nafúknuť ako balón, alebo dostať Ikarove krídla a letieť hore, hore… Je zvedavé na slnko. Lenže slnko je priateľské len z diaľky. Keď ste blízko pri ňom, tak zrazu spáli všetko, čo mu je na dosah. Ikaros padá, z oblohy lietajú potrhané pierka, anjeli umierajú.
Tak sa niekedy cítim. Akoby vo mne umieral anjel.
Veľmi by som mu chcela pomôcť. Oživiť ho. Dať znovu pierka jeho polámaným krídlam a vrátiť ho tam, kam patrí.
Chyba je v tom, že anjel nechce lietať. Chce umrieť. Odísť z planéty TMY, v ktorej sa kto vie prečo ocitol. Neverí, že tento svet sa dá vyliečiť. Nedôveruje ani slovám. Už spoznal ich moc. Vie, že je životvorná. Že vie vdýchnuť bytie. Ale aké bytie? Anjel sa pozerá, ako slová vstávajú z ničoty, ako sa premeňajú… na čo? Na temné bytosti s dlhými chápadlami, ktoré chniapu po ľudských srdciach. Potom ich gniavia. Ako v tej rozprávke, kde mal čert vytlačiť srvátku z kameňa.
No ľudské srdcia nie sú kamene. Gniavenie ich bolí. Anjel to cíti. Plače. Chce odísť. Už nechce zostať na planéte TMY.
Možno s ním odídu aj ďalší anjeli…
Zostaneme tu sami s písmenami, ktoré sme vytvorili a ktoré chniapu po našich srdciach. Úbohé ľudstvo!
...nemôžu ?...vidím to tak, že ...
Priatelia, vďaka, že ste sa pristavili,... ...
a ja myslim,že sa ti len dostáva ...
Tvoje pocity poznám :) a sú pekné ...
ja to tak poeticky nepodam, ale na ...
Celá debata | RSS tejto debaty