Rozprávkarka2

Bol iba jeden z mnohých kvetov. Nepodobal sa na snežienku, hoci mal bielu farbu snehu. Podobal sa sám na seba. Rád počúval zvončeky letných obláčikov. Rozprávali mu o tajuplnom vládcovi, ktorému kvitne v srdci zázračný kvet lásky a jeho vôňu cítť všade. Zvončeky letných obláčikov však občas rozprávali aj o nepríjemných vecich: o nalomených steblách a odtrhnutých lupeňoch.

     ,,Mne sa to nemôže stať!“ zasmial sa kvietok veselo.

      Na druhy deň naňho stúpila drsná mužská noha.

      ,,Umieram,“ šepol kvet, pretože z jeho srdca vytekala miazga života. Zdvihol oči k obláčiku, aby sa s ním naposledy rozlúčil. Obláčik rozozvučal svoje zvončeky. Z vysokej diaľky zaznela pieseň o tajomnom vládcovi.

     Začulo tú pieseň malé dievčatko. Zvedavo vybehlo na lúku. Zbadalo nalomený kvet. Vzalo ho, donieslo do domu, kde bývalo, vložilo do hlineného hrnčeka a položilo na okenný parapet.

     A kvet dievčatku ešte veľa dní rozprával o tom, čo sa naučil od obláčika  – o zázračnom kvietku lásky, čo môže kvitnúť  v srdci každého človeka a jeho vôňu cítiť všade.

(Z knihy Slnečný lúč Svetláčik)