Rozprávkarka2

K tejto rozprávke mám zvláštny vzťah. Písala som ju už dávnejšie, ale ešte stále sa dotýka najhlbších strún v mojom srdci. Je o troch ženách, podľa ktorých spravil mladý sochár sochy. Tri. Jedna predstavovala madonu, druhá Evu, a tretia hriešnicu, kajúcnicu. Tak tu je prvá časť:

KRÁĽOVNÁ

Večer, keď sa za nízkym múrikom stretli posledné lúče zapadajúceho slnka s nežným svitom vychádzajúceho mesiaca, očakávala záhrada vzácnu návštevu. Bolo to dávno, čo ju do krásy vypestovali ruky záhradníka. No keďže mocní sveta chcú vlastniť všetko krásne, po smrti záhradníka kúpil záhradu sám kráľ. Pravdaže, kúpil aj iné veci: hory a lúku a palác. Kráľovná rada chodievala v podvečer obdivovať záhradu: stalo sa tak aj v tento deň. Spolu s ňou prišiel kráľ, vrchný dvoran, radca, dvorná dáma a kráľovský blázon.

–   Je naozaj krásna! – vzdychla si dvorná dáma.

–   Nič tu nechýba. Je proste dokonalá. – prisvedčil aj kráľ.

–   Veru tak! – dôležito sa ozval radca, pretože kráľ už povedal svoje slovo a on s ním musel podľa protokolu za každých okolností súhlasiť.

Iba kráľovná múdro mlčala. Vedela o záhrade svoje, vedela svoje aj o jazierku a o čudesnej veci, čo ležala na jeho dne. No kým kráľovné môžu mlčať, bláznovou povinnosťou je hovoriť. Hovoriť pravdu, vždy pravdu, občas v mene pravdy i klamať, aby nevyšlo najavo, že v niektorých nečakaných chvíľach pravda zabíja. Preto sa zasmial priamo do tváre kráľa a zvolal:

–   To nie je pravda. Nie je dokonalá. Aj keby mohla byť…

–   Čo si to dovoľuješ, – chcel sa rozčúliť kráľ, ale keďže blázni majú vždy pravdu, povedal iba: – Čo chýba mojej záhrade?

Vtedy blázon zaviedol kráľovskú spoločnosť k jazierku uprostred záhrady, čupol si k brehu a prstom bodol do vôd.

–   Nevymýšľaj, – zošpúlil kráľ ústa, no kým sa stihol zatváriť nahnevane, ozvala sa kráľovná, v zmätku klopiac svoje krásne oči:

–   Niečo leží na dne jazera.

Všetci sa zvedavo nahli nad hladinu. Vody jazera boli priesvitné a čisté, nuž TO uvideli. Beztvarý kus hmoty, obrastený koreňmi vodných rias.

–   No toto, – pohoršene vykríkol kráľ, – zavolajte najzručnejších majstrov, nech TO vytiahnu von, nech TO sekerami rozrúbu, najtvrdšími kamennými mažiarmi rozdrvia na prach. Keď budú hotoví, najrýchlejšie kone zoberú prach a zanesú ho za hranice kráľovstva. Tam ho rozsypú do vetra.

Kráľovná pozrela na kráľa. Kto by sa jej v tej chvíli díval do očí, uhádol by, že veľmi chce kráľovi niečo povedať. Kráľ ale nepozeral na kráľovnú, pretože práve rozkazoval bláznovi:

–   Ty tu zostaneš. Budeš zodpovedný za to, aby všetci do bodky splnili môj rozkaz.

Blázon je iba blázon, čo iné mu zostáva ako poslúchať? Posadil sa na breh jazera a pozeral sa, ako majstri vyťahujú z vôd jazera kus beztvarej hmoty. Možno aj on o tom vedel svoje, pretože si pískal tichú a pritom trochu smutnú pesničku. Keď sa čudo vynorilo nad hladinu, stala sa zvláštna vec: obklopili ho rozkvitnuté lekná, biele a žiarivé ako hviezdy. Jazero bolo oblohou a lekná hviezdami. Azda už to malo byť znamením, aby sa čas na chvíľu zastavil, aby sa ruky majstrov dotýkali tej veci s pokorou. Ibaže ľudské ruky nevedia rozoznať znamenia času.

–   My máme svoju prácu za sebou! – povedali majstri bláznovi. – Ideme za kráľovskými kováčmi, aby si nabrúsili sekery. Asi ich budú brúsiť celú noc, pretože TO  je mimoriadne ťažké a treba veľa sily, aby ho rozsekali a rozmrvili na prach.

Blázon osamel. Načúval, ako sa zo záhrady vytráca posledná ozvena krokov. Potom zdvihol svoju tvár k nebu a tichučko zaprosil:

–   Pomôž mi, matka obloha! Nech vidím, či majú moje spomienky pravdu.

Rukami strhol kvitnúce lekná a popínavé rastliny. Beztvarý kus hmoty začal nadobúdať dávno stratený, zabudnutý tvar. Bola to postava, vytesaná v mramore. Keď blázon očistil posledný nános blata a vodných rias, zázrak sa už nedal zatajiť. Pred ním stála socha Madony. Ale to najväčšie prekvapenie ho iba čakalo. Niekoľko bielych lekien viselo cez tvár sochy ako závoj, čo skrýva svoje tajomstvo. Keď ich odtrhol, uvidel tvár kráľovnej. Váhavo položil ruku na mramorové čelo, aby vychutnal jeho chlad. Zdalo sa byť rovnako studené ako dávna spomienka.

Bolo to v deň, keď kráľ prvýkrát priviedol do záhrady mladú kráľovnú. Chcel zvečniť jej krásu v soche a umiestniť ju do altánku zo šípových ruží. Preto dal zavolať najväčších sochárov tých čias: Donatella a Giorga. Spolu s Giorgom prišiel aj sedemnásťročný žiak Verduccio. Usalašil sa v kúte záhrady, kam oko kráľa zriedka preniklo. Donatello vytesal kráľovnú ako Héru, tróniacu na nebeskom Olympe. Giorgo ako Lédu, objímajúcu sa s bielou labuťou. Verduccio však nevidel v kráľovnej krásu zmysleného tela, dotkla sa jeho srdca niečim iným: vznešenosťou a čistotou. Preto z nej začal tesať Madonu.

Len láska dokáže vytvoriť dokonalé dielo. Giorgo a Donatello boli síce veľkí umelci, ale ich srdcia zostali nedotknuté krásou kráľovnej. Verducciovo srdce však horelo – sladký plameň mu prešiel zo srdca do dláta. Napriek tomu, že nechcel konkurovať veľkým majstrom, vytvoril dielo, pod ktoré by sa mohli bez bázne a hany podpísať aj oni.

–   Bude z teba niekto! – s trochou závisti vzdýchol Donatello, keď zbadal Madonu v celej jej vznešenosti a čistote.

–   Pravdaže, musíš na sebe ešte veľa pracovať. Je to však také dobré, ako keby som to urobil ja. – dodal aj Giorgo, hrdý na to, že Verduccio kráča v jeho šľapajách.

Umelci vedia oceniť rodiaceho sa génia. Snáď by sa ani nehnevali, keby kráľ ovenčil palmou víťazstva sedemnásťročného mladíka. Kráľ však nerozumel umeniu a viacej veril zvuku slávnych mien. Preto dal Donatellovi a Giorgovi tučnú odmenu.

Na druhý deň sa slávni umelci odobrali do svojich miest. Ich sochy odniesli do paláca, aby ich nepoškodil vietor a dážď.

Čo sa však stalo s Verducciom? Keď videl, že jeho dielu sa nedostalo uznania, v žiali a hneve ho hodil do jazera. Ešte v ten večer to oľutoval. Nevedel, čo má viacej oplakávať: zničené dielo alebo nezmyselnosť lásky, čo ho k dielu doviedla. Nemohol ísť už ani za svojim vlastným majstrom, pretože ten ho uznal za budúceho génia. Nezostalo mu nič iné, iba sa vydať napospas svetu a odísť vlastnou cestou za svojim vlastným životom.

Taká bola bláznova spomienka na osud jednej lásky, ukrytej na dne jazera. Dlho hľadel do očí mramorovej sochy. Potom ju zobral do náruče, odniesol do altánku z ruží.

–   Kráľovské rozkazy bývajú občas bláznivejšie, než skutky bláznov! – povedal si a išiel spať.

Ráno prišli kráľovskí kováči, aby TO rozsekali na márne kúsky. Márne však hľadali, nevedeli nájsť. Za nimi prišiel sám kráľ. Začudovane chodil okolo jazera, kopal kráľovskou čižmou do odtrhnutých lekien, či pod nimi niečo nenájde.

–   Kam sa TO podelo?

Blázon doširoka otvoril viečka.

–   O čom vravíte, veľavážený kráľ? – opýtal sa unudene.

Kráľ sa nahneval:

–   Netvár sa tak hlúpo. Mal si predsa strážiť tú ohyzdnú a ľudským slovom nedefinovateľnú vec.

–   Aj som ju strážil. – prikývol blázon.

Chytil kráľa za ruku a zaviedol ho doprostred záhrady. Práve vtedy pomedzi ruže naplno zasvietilo slnko. Dotklo sa sochy, zafarbilo ju zlatým nádychom. Bola taká krásna, ako bývajú mladé kráľovné. Všetci dvorania, čo prišli s kráľom do záhrady, mlčky obdivovali jej krásu a čistotu. Podaktorým z úst vyhŕkol aj výkrik obdivu:

–   Ó, to je nádhera.

Dvorné dámy zašumeli:

–   Až teraz je kráľovská záhrada dokonale krásna.

Ale kráľova tvár zostala zachmúrená. Prísne pozrel na blázna:

–   Vieš, čo sa deje s tými, čo neposlúchajú kráľovské rozkazy?

–   Budú o hlavu kratší!  – odrapotal vrchný radca.

Už dávno nemal blázna v láske a tešil sa, že sa ho konečne zbaví.

–   Môj pane! – poklonil sa blázon. – Nech sa stane podľa tvojej vôle. Mal by si si však vypočuť poslednú bláznovu pravdu.

–   Hovor! – blahosklonne dovolil kráľ.

–   Vieš, čo sa deje s tými, čo neposlúchajú kráľovské bláznovstvá?

–   Viem! – zasmial sa kráľ! – Dostanú kráľovskú milosť a ešte titul navyše. Stanú sa strážcom kráľovského rozumu.

Tak sa stal blázon strážcom kráľovského rozumu.

  pokračovanie

Autor koláže: ja

Z knihy Nardénova záhrada