Rozprávkarka2

Pripomenul mi ho Mikabáčik. Náš (zrejme) najstarší bloger na portáli Pravdy. Mal totiž na svojom blogu jeho pieseň. Pri niektorom z tých svojich vydarených článočkov. Len čo som si ju pustila, vynorila sa mi spomienka… Z čias, keď som chodila do školy, patrila k pojašeným pubertiačkam a prežívala svoje prvé lásky.

1. časť

Mama zohla hlavu, tak smiešne, ako to vie iba ona, keď je napajedená. Okuliare sa jej zosunuli na koreň nosa. Pozrela na mňa spoza rámu a znechutene povedala:

,,Si strašné nemehlo. Ani ihlu nevieš držať.“

Mala pravdu. Ihla v rukách ma znervózňovala, aj keď som niť do uška navliekla bez problémov. Tenké prsty mi tuhli v kŕči, čo som ju tak tuho zvierala. Cítila som, ako mi drobné kvapky potu zalievajú brušká ukazováčika, palca aj prostredníka. Ihla sa šmýkala a ja som sa ňou márne pokúšala prepichnúť tvrdú látku. Nie a nie zašiť ten hlúpy gombík, čo sa mi odtrhol na kabáte! Mama mi snáď tú drobnučkú ihlu vybrala z okrúhleho ihelníka naschvál, musela predsa vedieť, že niečím takým sa kabát nebude dať prepichnúť. Očividne si potrebovala nájsť príčinu, aby sa mohla riadne odventilovať.

Napokon mi vzala šitie z rúk  a prišila gombík sama. Na ukazováčik si nasadila plechový klobúčik a tým zanovito ťukala do ihly, až kým ju nedostala cez látku. Určite si predstavovala, že tá ihla som ja. Buch  po úzkej, zašpicatenej hlavičke! Pôjdeš tam, kde ja chcem! Urobíš to, čo ti ja prikážem. Prepcháš sa tam, kde ti ja ukážem.

Zaťaté sánky prezrádzali, že premáha zlosť a hnev. Nepovedala mi nič, no ja som rozumela jej nemej pichľavej reči. Vynadala mi ňou do nemožných drzaní, ktorým nič nie je sväté.  Mala na to právo. Veď som jej deň predtým potiahla zo skrine novučičký zamat, čierny ako hodina pred polnocou, a hladký ako hladina nesčereného jazera. Chcela si z neho dať ušiť šaty, šanelky. Lenže ja som ju predbehla. Keď bola v práci, roztiahla som si látku na koberec a začala z nej strihať nohavice.  Také, čo sú vypasované na bedrách a široké pri členkoch. Mala som presnú predstavu, kedy a kam v nich pôjdem. Jana, moja spolužiačka, s ktorou som už tretí rok sedela v jednej lavici, mala pre mňa prichystané prekvapenie:

,, Konečne som našla liek na tú pochabosť, z ktorej sa nevieš dostať.“

Nevedela som presne, čo pod tým myslí. Jedinou pochabosťou, ktorú som si dovolila, bolo flirtovanie s Lacom. Také to neutrálne: privoňaj, ale netrhaj. Chlapec bol z toho ako zdivený a správal sa ku mne ako ku kvetinke. Pravdupovediac, mala som z neho strach. Bol príliš veľký, príliš nohatý a príliš neskúsený. Ešte neskúsenejší ako  ja, ak sa dá vôbec nejakou skúsenosťou nazvať moja vtedajšia absolútna neznalosť mužského sveta. Laco mal dvadsať a ja? O niečo menej. Chodila som na gymnázium.  Pred spolužiačkami som sa tvárila, že medzi mnou a Lacom niečo je. Len  Jana vedela, že nič. Celkom ničovaté a veľké ako bublina. Akoby mohlo byť, keď som mala z neho strach? Nebála som sa sadnúť za jeho chrbát na motorku, objať ho okolo pása a nechať si vietor zaprieť do vlasov. Nebála som sa položiť svoju tvár na jeho lopatky a ovoniavať koženú bundu, ktorú mal na sebe.  Nebála som sa zostúpiť z motorky a vložiť si ruku do jeho dlane. No bála som sa jeho úst. A  dotykov, ktoré sa snažili byť nenápadné. Vždy, keď nás motorka odviezla do lesa, som prepadala panickému strachu dospievajúceho dieťaťa, ktoré sa bojí otvoriť dvere do sveta dospelých. Hlavne, ak kľúčom od nich mali byť bozky dvadsaťročného chlapca. Nuž som radšej utekala od stromu k stromu, ukrývala sa za kmene a volala na Laca: hľadaj ma..

Kto vie prečo ho tá hra bavila. Neponáhľal sa. Odďaľoval  prvý bozk aj prvé milovanie. Vyhovovalo mi to presne dovtedy, kým ma jeho motorka nepriviezla pred bránu nášho domu. Len čo som nastúpila do výťahu, už som ľutovala.  A skúmala som sama seba, prečo sa tak veľmi bojím. Potom som na to prišla: nebála som sa ani tak Laca, ako jeho  neohrabanosti.

Zverila som sa s tým Jane.

,,Chce to niekoho skúsenejšieho!“ skonštatovala.

No nájsť ho nebolo vôbec jednoduché.

pokračovanie