Rozprávkarka2

Je taká láska,

ako keď slnko stíchne v dlaniach

a blízke je až na smrť,

na prvý nežný dotyk

kdesi uprostred noci,

keď má tma farbu lastovičích očí

a vietor húka v rozvalinách.

Pokašliavanie starých veží

už každým krokom zaostáva,

blíži sa noc a takmer na hmat

je plná tvojich dlaní:

vrabce už sfúkli mesiac do fontány

a mačky pradú v kútoch brán

pomalé, tiahle intermezzo.

Načo sa túlať

po zaprášených starých historkách

o tom, čo koho a kde bolí.

Trochu sa bojím nezmyslených vecí,

smútku a starých rán,

ktoré sa občas vo fajkách dedov schúlia,

no zem sa ešte stále tuho drží

ich mozolnatých rúk,

perlenia potu na čele.

Tisíckrát vyplákané košele

z hladu a biedy.

Teraz… aj vtedy..

A celý život bol o krok bližšie k smrti,

o zopár smútkov viacej na hrudi,

o zopár piesní viacej.

Po rokoch vymýšľam iné osudy,

nad sporákom sa chveje vôňa mlieka,

no v izbe stále zostalo čosi vtáčie,

ostrý zvuk slnka zapadnutého pri dverách.

A deň si opäť odkrojí krajec večera.

(Našla som túto svoju báseň v starej a zaprášenej knižke s honosným názvom ,,Zborník mladej poézie a prózy“ DOMA… Je asi prvou, ktorá mi vyšla knižne… Rozmýšľam, kolko som mala rokov, keď som ju písala. Osemnásť, možno devätnásť…)