Rozprávkarka2

       V siedmy deň  stvorenia, keď už všetko bolo tak, ako má byť, prišiel Boh k Adamovi a spýtal sa ho:

     ,,Si šťastný?“

     ,,Čo je to, pane?“ opýtal sa Adam.

      Vtedy si Stvoriteľ uvedomil, že človeku ešte čosi chýba – schopnosť cítiť. Preto sa rozhodol, že mu dá tú, čo je prameňom všetkých starostí aj radostí – Evu. Pochopil totiž, že každý cit musí mať svoje zrkadlo, v ktorom sa bude odrážať. Vzal Adamovi rebro a stvoril z neho ženu.

    Adam sa pozrel do jej očí. Uzrel v nich seba samého. Zalial ho pocit blaženosti. Uvedomil, že JE  a JE  ŠŤASTNÝ.

     Možno by to tak bolo naveky, keby v raji nebol aj diabol, premenený na hada. Zo sliny, ktorú vypľul na zem, urobil pravý opak šťastia – trápenie a bolesť. Zaklial ich do plodov stromu poznania. To, čo sa dialo ďalej, už pozná každý z nás. Najprv si odhryzla z plodu Eva a potom Adam. Spoznali svoju nahotu.

     V rajskej záhrade je však aj nahota dokonalá. Preto nemohla byť príčinou ich prvého hriechu. Stala sa ňou žiadostivosť a žiarlivosť. Adam spoznal, že nahá krása jeho ženy je žiadostivá aj pre iné oči. Začal žiarliť a pritom nemal na koho, veď tam boli len oni dvaja. Vytepal svojej  dokonalej žene zlatú obruč na nohu a pripútal ju k stromu poznania.

     Až vtedy Stvoriteľovi došla trpezlivosť a vyhnal ich z raja. Keď odtiaľ odchádzali, odnášali si so sebou plný batoh sklamania a bolesti. Aby sa s ním nemohli do raja nikdy vrátiť, postavil Stvoriteľ k bráne cherubínov s ohnivými mečmi.

     Od tých čias každý človek nesie so sebou vlastný náklad bolesti. Pri narodení je celkom malý, iba taký drobný kamienok. Zväčšuje sa s každým sklamaním a trápením, ako keď k jednému kamienku pridáme druhý, až z neho narastie celá kopa. Čím viac prikladáme, tým viac rastie. Až sa raz premení na obrovský balvan, ktorý  nás zohne do najhlbšieho prachu zeme, do najžeravejšieho popola.

     No práve v tom je naše vykúpenie. Vo chvíli, keď je náš chrbát najviac zohnutý a naša duša najviac zlomená, zistíme, že ten obrovský balvan nie je nič iné, len obrovská kopa malých kamienkov. Stačí ich po jednom odoberať a odhadzovať od seba.

     Niektorá z dávnych legiend dokonca hovorí, že keď sa zbavíme všetkých kamienkov, môžeme opäť vstúpiť do raja. Kým však máme v sebe čo i len jeden, raj pre nás zostane zatvorený.