Nepoznám lepšiu detektívku, ako lúštenie historických záhad. Stačí si k faktom dosadiť trošku fantázie a môže vzniknúť príbeh, ktorý by si zaslúžil zasvietiť na veľkom filmovom plátne. K takým patrí aj príbeh dcéry rímskeho cisára, ktorá sa kto vie prečo ocitla na slovenskom území.
Píše sa rok 320 nášho letopočtu. Alebo 330? Nie je to až také podstatné.
Rímska ríša už nie je tou, akou bývala. Rozrástla sa o nové provincie – lenže práve tie ju oslabujú a odčerpávajú jej sily. Patrí k nej aj Panónia.
Vo všetkých provinciách treba udržiavať poriadok bičom a cukrom. Tak sa volá politická taktika, ktorú Rimania používajú.. Niekde treba skrotiť nepoddajných barbarov, inde si zas kúpiť tých, čo majú povoľnejšie svedomie. Zdá sa, že táto taktika najviac účinkuje pri potyčkách s Kvádmi. Tí sú zo všetkých najodbojnejší. Dokonca sa spojili so Sarmatmi a to už znamená pre Rimanov hrozbu. 
Preto chce cisár Konštantín urobiť s Kvádmi poriadok. Jednu bitku prehral, druhú vyhral. Napokon zvolil kompromis. Navrhol kvádskemu kráľovi Vitrodusovi prímerie. Vitrodus chcel svojmu ľudu zabezpečiť mier a tak s cisárovými podmienkami súhlasil, dokonca strpel aj to, že si Konštantín vypýtal za rukojemníka jeho syna Vitrodorusa. Odvtedy bol na hraniciach Dunaja pokoj. Vitrodorus sa stal súčasťou cisárovej rodiny. Bol to inteligentný mladík, zapáčil sa nielen cisárovi, ale aj jeho žene a dcéram. Tak sa zžil s rímskym spôsobom života, že si dokonca zmenil meno na rímske. Premenoval sa na Gabínia. Možno by sa stal aj rímskym občanom, keby ho nezastihla správa o otcovej smrti . Musel sa vrátiť domov a prevziať zodpovednosť za kvádske kráľovstvo. Vychovaný v Ríme, zhýčkaný cisárskou rodinou, nechcel nič iné, len žiť s Rímom v mieri. Kvádi sa správali podľa príkladu svojho mladého kráľa. Už aj oni pochopili, že sa môžu od Rimanov čomusi priučiť. Preto sa nebránili, keď Rimania začali stavať na ich brehu nové vojenské opevnenia. Neverili, žeby veľký cisár porušil dohodu, ktorú s nimi uzavrel.
Konštntín chcel aj osobne dokázať, že mu záleží na tom, aby bol na hraniciach s Kvádmi mier. Preto odcestoval z Ríma do Sirmia, ktoré bolo centrom Panónskej provincie. Prišla s ním aj jedna z jeho dcér.
Aká bola?
Nuž iste veľmi pekná. Taká, ako bývajú mladé nevesty. Mala sa vydávať. Odkiaľ to viem? Od sýrskeho cestovateľa Ammaniusa Marcelinusa, ktorý žil vo rokoch 330 až 400 nášho letopočtu a spomína ju vo svojej knihy Rímske dejiny. Dokonca nám zachoval aj meno jej ženícha. Gracian.
Wikipedia nám prezrádza, kto bol Gracian. Syn istého Valentiniana, ktorý sa stal neskôr cisárom. Cisárova dcéra nemohla inak, musela si vziať toho, koho jej predurčili. Čudné je však, že sa pred svadbou odobrala z bohatého a prepychového Ríma do Sirmia a odtiaľ na územie dnešného Slovenska, do vazalského kráľovstva Kvádov.
Skúsme si ju predstaviť.
Hrdú a bohatú Rimanku, ktorá sa pýši všetkým rímskymi cnosťami. Je z vysokopostavenej rodiny, je mladučká a krásna. Husté vlasy má na rímsky spôsob pozapletané do pôsobivého účesu, pleť pestovanú, vysoké múdre čelo, ktoré prezrádza, že jej nie sú cudzie spisy učencov. Prečo sa takéto dievča ocitlo na Slovensku? Čo tu robí? Je tu z vôle svojho otca? Alebo zo svojej vlastnej…
Do príbehu, ktorý nám opisuje Ammanius Marcellinus v svojich Rímskych dejinách, niekedy v tomto okamihu opäť vstupuje kvádsky kráľ Gabinius.
Text k foto:
1. Hlava z kolosálnej Konštantínovej sochy, ktorá sa nachádza v múzeu v rímskom Kapitole.
2. Minca s podobizňou rímskeho cisára Gratiána
Celá debata | RSS tejto debaty