Rozprávkarka2

Opäť mám ten zvláštny pocit,

že vo mne chýba kúsok skladačky

a časť duše je celkom čierna,

čaká na svetlo, čo bude iba pre ňu,

na okamih,

keď ozubené kolieska opäť zapadnú do seba.

Sedím pred televízorom, snažím sa vnímať film,

no myslím na teba, na tvoje ruky,

o tomto čase si ma už pritúlili k sebe,

a hladili…

Posteľ je užšia ako u nás doma,

no tvoja hlava by sa sem zmestila,

miesto nej leží na vankúši mobil,

čakám,

kedy sa rozsvieti.

Moja túžba to napokon vzdá,

začnem ťukať do klávesnice,

chcem ti napísať: chýbaš mi,

keď sa zrazu izbou roztancuje

nedočkavé zvonenie.

Predbehol si ma. Voláš mi,

chcem sa ťa opýtať na tú

najdôležitejšiu vec na svete,

a ty mi práve vtedy povieš:

ľúbim ťa…