Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Možno mal cisár Konštantín  trochu inú predstavu o budúcnosti svojej dcéry, než akú ju mal Gratián a Valentinián. Ak by sme si skonštruovali tento príbeh do väčších podrobností, tak by sme možno prišli k tomu, že Gratianovi ju prisľúbil ešte ako dieťa. No Konštantín  po jednej z bitiek s Kvádmi priviedol so sebou kvádskeho kráľoviča  ako rukojemníka. Jedna z jeho dcér sa doňho zaľúbila. Prezieravý cisár si uvedomil, aké výhody by mu vyplynuli z takéhoto vzťahu. Mohol by zadunajské kráľovstvo Kvádov pripojiť k Rímskej ríši bez boja a bez násilností. Bol však viazaný sľubom, ktorý dal Gratianovi a Valentinianovi. Rozhodnutie nechal na dcéru. A tá svoju voľbu preukázala tým, že prišla až do rímskeho opevnenia za hranicou Dunaja, do kráľovstva Kvádov.

Človek mieni, Pán boh mení… Tak hovorí jedno zo slovenských porekadiel. Lenže v tomto prípade menili ľudia, čo túžili po zvrchovanej moci.

A tak sa pozrime na to, prečo cisár Konštantín nemohol dať svoju dcéru porímštenému vazalskému kráľovi. Provincie v Zadunajsku neboli jeho jedinou starosťou. Ba práve naopak, kvôli tomu, že im venoval príliš veľa pozornosti, takmer prišiel o ďalšie, na juhu, o ktoré musel bojovať s Perziou. Preto urýchlene odchádza zo Zadunajska , aby  rokoval o prímerí.  Bez ochrannej ruky cisára sa kvádsky kráľ  Gabinius stáva korisťou mocibažného Valentiniana a jeho syna  Gratiána. Zabijú ho. Nápadné je, že už je aj prichystaný koč, čo má odniesť cisárovu dcéru do bezpečia. Kým sa dievča stihne spamätať, je Gabinius mŕtvy a ona na ceste do Sirmia. Tu na ňu už čakal Gratián, ktorý sa s ňou chcel oženiť.   Celkom nakoniec zostáva otázka: aký bol ďalší osud Konštantínovej dcéry, ktorá sa zaľúbila do mladého kvádskeho kráľa a ich láska dopadla tak tragicky? A vôbec – ktorá z jeho dcér to bola?

Edward Gibbon vo svojej knihe Súmrak Rímskej ríše píše, že Konštantín veľký mal tri dcéry. Jedna z nich dostala meno podľa neho. Volala sa Konštantína. Je to naša princezná? Na prvý pohľad sa zdá, že áno. Keď sa totiž pozrieme do wikipedie, zistíme, že Gratián si skutočne vzal za ženu Konštantínu. Hneď ďalej je tam však uvádzané, že toto meno dostala ako pohrobok a že sa za Gratiána vydala až po smrti svojho otca ako dvanásťročná.

Je nemysliteľné, že by dvanásťročné dievča  z významného kráľovského rodu cestovalo samo po nebezpečnom pohraničnom pásme. Pri lúštení tejto hádanky teda musíme vychádzať z iných predpokladov. Zostávajú nám ešte ďalšie dve dcéry. Ich mená zastiera závoj času. Zmienku o jednej z nich však predsa nájdeme. Je ňou Teodora, svätica z ranného kresťanstva, o ktorej legenda vraví, že bola Konštantínovou dcérou. Dostala to isté meno, ako mala aj jeho matka.

Poďme sa teda pozrieť trošku bližšie na ňu a opäť pustiť fantázii opraty (podotýkam, že toto je viac menej literárna fikcia, žiaden exaktný vedecký dôkaz).  Gratiánova pôvodná snúbenica nie je totožná s jeho neskoršou manželkou Konštantínou, aj keď je tak isto, ako ona, dcérou Konštantína Veľkého. Je staršia od svojej sestry, navyše zaľúbená do kvádskeho kráľa. Prišla  do dvorca ,,Prista“ naplniť veľký sen svojho otca a zároveň svoju lásku k mužovi, ktorý  bol ako rukojemník dlhé roky súčasťou ich rodiny. Veď cisár Konštantín chcel za hranicou Dunaja vytvoriť novú provinciu.  Najvýhodnejším spôsobom, ako to dosiahnuť bol politicky sobáš jeho dcéry so spriateleným kráľom. Lenže tá bola zasnúbená so synom jeho spoluvládcu Valentiniána. Sled nasledujúcich udalostí láske princeznej a mladého kráľa neprial. Konštantín nečakane zomrel a začína sa boj o jeho trón. V priebehu jedného, dvoch rokov sa na ňom vystriedajú viacerí kandidáti, až kým Valentinián nezabojuje najmocnejšou zbraňou, ktorú má: cisárovou dcérou, ktorú sľúbili za ženu jeho synovi.  Potrebuje sa zbaviť jedinej prekážky: kvádskeho kráľa, do ktorého je cisárova dcéra zaľúbená. Urobí to diplomaticky. Naoko súhlasí s jej rozhodnutím. Necháva ju odísť do ,,štátneho dvorca“ v Priste. Vie, že sem za ňou príde aj Gabínius.  Za iných okolností by sa sem nedostavil a zostal by ako trvalá hrozba ukrytý v lone (slovenských) hôr.

Napriek tomu je Gabínius opatrný. Prichádza až potom, keď sa začína na ,,jeho“ brehu Dunaja nezvyčajná stavebná činnosť. Malú vojenskú pevnosť, ktorá tu vznikla už za Marca Aurélia, Rimania začínajú opevňovať.  Bez jeho dovolenia a vedomia. Napriek tomu sa k ním správa zdvorilo a žiada ich, aby s tým prestali. Stále sa chová priateľsky.  Počíta s tým, že jeho priateľstvo s Rímom a s cisárovou rodinou spečatí svadba. Namiesto svadby sa však koná pohreb. Gabínia zavraždia a Konštantínovu dcéru unášajú do Smirnia, kde je už všetko prichystané na to, aby sa vydala za  Gratiána.

Otázne je, či sa za neho naozaj vydala…

Podľa mňa nie.  Odmietla ho so všetkou zúfalosťou svojej zničenej lásky. A rozhodla sa vstúpiť do sekty, ktorú sa síce jej otec snažil chrániť, no prenasledovali ju všetci cisári pred ním a aj niektorí po ňom: ku kresťanom. Snáď si chcela vedome vyvoliť smrť.  Jej tvrdošijné odmietanie však Valentiniána nezastavilo. Oženil svojho syna s jej mladšou sestrou Konštantínou.  Navyše to bolo pre neho výhodnejšie. Vzťah s mladým kvádskym kráľom Teodoru poškvrnil, zneuctil, predsa len, pre Rimanov bol a zostal barbarom, aj keď vyrástol v kruhu cisárskej rodiny.  Marcellinus, sýrsky historik, dokonca píše o ,,pohane a zneuctení“ Konštantínovej dcéry, tak je dosť možné, že medzi ňou a Gabíniom došlo aj k telesnému zblíženiu. Otázkou zostáva, v ktorej pohraničnej rímskej pevnosti ,,na druhom brehu Dunaja“ (teda kvádskom) došlo k zavraždeniu vazalského kráľa Gabínia. Podľa všetkého to bola Kelementia (dnes Iža pri Komárne). Rozkladal sa tu rímsky vojenský tábor, prvý na ľavom brehu rieky Dunaj. Drevozemná pevnosť bola vybudovaná už za vlády cisára Marca Aurélia (161-180), v období markomanských vojen. Po germánskom útoku v r. 179 tábor zanikol. Koncom 2. storočia, po skončení markomanských vojen, postavili Rimania na mieste pôvodného tábora kamenný kastel. V 4. storočí došlo k stavebným úpravám, no krátko po smrti Valentiniána bola pevnosť zničená. Z kastela, ktorý niesol názov Kelemantia sa dodnes zachovali iba zvyšky základových múrov. 

Na záver tohto príbehu treba ešte povedať pár slov o samotnomi Konštantínovi:  bol jedným z mála cisárov, ktorý si uvedomoval, že rozsiahla rímska ríša sa nebude dať udržať vojenskou mocou a predvídal jej rozpad. Preto sedem rokov pred svojou smrťou začal prebudovávať  malú a dovtedy bezvýznamnú Byzanciu na brehoch Bosporu v nové cisárske sídlo, ktoré dostalo meno podľa neho Konštantínopol.  Ako už bolo spomenuté, stal sa ochrancom kresťanov, ktorých dovtedy rímski cisári prenasledovali. Jedna legenda vraví, že raz si nechal pred seba predvolať légiu a prikázal vojakom, aby o krok vystúpili dopredu tí, čo vyznávajú Krista. Po dlhšom váhaní tak urobilo zopár legionárov. Cisár Konštantín im daroval vysoké vojenské hodnosti s tým, že ak mali odvahu priznať sa k svojmu prenasledovanému božstvu, budú mať odvahu brániť aj Rímsku ríšu.  A tým vyšším hodnostárom, o ktorých vedel, že sa tajne zúčastňujú kresťanských zhromaždení, túto hodnosť vzal za ich zbabelosť. Ďalšia legenda vraví, že sa dal dokonca tesne pred svojou smrťou pokrstiť. A ďalšia legenda vraví, že Teodora, jedna z jeho dcér, sa stala mníškou v čase, keď  po jeho smrti znovu vzbĺklo prenasledovanie kresťanov. Aj tu sa však legendy rozchádzajú, pretože podľa inej verzie sv. Teodora žila o pár desaťročí skôr a bola umučená spolu s Didymusom v roku 304, tak je možné, že na brehu Dunaja bola tretia cisárová dcéra, ktorej meno je zatiaľ (mne) neznáme.

Koniec

Foto 1 – podobizňa Teodory. Ako už bolo spomenuté, v Konštantínovskom rode boli Teodory dve, staršia a mladšia. Tá staršia bola matkou cisára. Zaujímavý je jej pôvod. Legenda totiž vraví, že bola cirkusovou tanečnicou. Ak však vezmeme do úvahy, že otec Konštantína Veľkého (Konštantín Chlorus) bol obyčajným rolníkom, ktorý sa vyšvihol na post cézara vďaka svojej inteligencii, tak sa nemáme čomu čudovať.

Foto č. 2 – busta cisára Konštantína

  http://panoramy.sme.sk/panorama/2160/iza-rimsky-vojensky-tabor-kastel-kelemantia-celkovy-pohlad/?pr=2163&p=2165

Tu je náhľad rímskeho vojenského tábora v Kelementii, kde sa mohol príbeh Teodory a Gabínia odohrávať.