Rozprávkarka2

Učili sa to naše staré mamy, mamy, my, naše deti a raz sa to budú učiť aj naši vnuci: kresťanstvo na Slovensko doniesli dvaja bratia zo Solúna, Cyril a Metod. Im sú stavané pomníky, o nich sú písané nespočetné úvahy a knihy.  Pravda je taká, že kresťanstvo k nám zavítalo omnoho skôr.  Vynechajme franských kňazov, ktorí sa snažili o misionovanie našich území pred  Cyrilom a Metodom a presuňme sa po časovej línii ešte hlbšie, konkrétne na začiatok štvrtého storočia. Rímskej ríši vtedy vládol cisár Konštantín. Dejiny mu dali prímenie Veľký. Ak sa pozrieme na náboženskú situáciu, ktorá v tejto obrovskej, rozľahlej ríši vládla, zistíme, že práve počas panovania tohto cisára predáva pohanstvo štafetu kresťanstvu. Otcovia viery už však vtedy neboli  jednotní, hoci len prednedávnom prežili prenasledovanie predchádzajúcich cisárov  a  snažia sa vysvetliť Kristovo učenie po svojom.

alexandrijský kňaz Arius, zakladateľ ariánstva, na dobovej freske.

Jedným z takýchto ,,otcov viery“ je aj Arius,  kňaz z Alexandrie, ktorý žil v rokoch 266 až 336. Je teda súčasníkom cisára Konštantína. Tomu sa jeho výklad kresťanskej náuky zapáčil.  Učil totiž, že ako sú Kristus (cirkev) a Duch svätý (vzdelanosť) podriadení Otcovi, je taktiež cirkev plne podriadená panovníkovi. O Konštantínovi sa vraví, že sa dal tesne pred svojou smrťou pokrstiť.  Niekoľko rokov pred  tým si vybral za svoje nové sídlo malú Byzanciu na brehu Bosporu. Dal jej meno podľa seba – Konštantínopol  a spravil z nej centrum politickej moci . Keďže ho kresťania považovali za svojho ochrancu, tak sa aj nové náboženstvo automaticky začalo presúvať sem.  Prekvitalo tu najmä ariánstvo, vďaka podpore cisára a jeho priateľským vzťahom s Ariom.

Katolícka cirkev neskôr vyhlásila ariánstvo za herézu a ariáncov prenasledovala. Počas Konštantínovho života sa im však darilo. K tomuto hnutiu patrili aj mnohí vojaci v jeho légiách. Tí ho priniesli so sebou na územia, kde  slúžili vo vojsku ako legionári. Treba dodať, že takáto služba neprinášala vždy vojenský, útočný charakter. Po mnohé desaťročia, a v dobách Konštantína zvlášť, legionári  boli niečím ako pohraničnou strážou, ktorá udržiavala bezpečie a mier na hraniciach veľkého rímskeho impéria.

Jednu z hraničných posádok tvorila aj rímska vojenská pevnosť v Kelemantii. Rím sa už dávnejšie snažil vytvoriť nové provincie za Dunajom.  Konštantín sa pokúsil dosiahnuť tento cieľ mierovou politikou, spriateleným vazalstvom. Zdalo sa, že má úspech tam, kde iní cisári zlyhali. Dostal súhlas na rozširovanie rímskych posádok na území spriatelených Kvádov. Preto do Kelemantie poslal niekoľko legionárov – vyslúžilcov. Kvádi vyhradili pre Rimanov územie, kde sa mohli natrvalo usadiť a založiť si rodiny.

Konštantínove légie mali rôzne mená. Často krát si ich dávali aj podľa miesta, kde sa odohrala nejaká dôležitá bitka, alebo podľa božstva, ktoré si legionári vyvolili za ,,svoje“. Tak napríklad existovala Apollonova legia, Marsova, Víťazná, či Galská… Tá, ktorá bola v Kelemantii mala prívlastok ,,Zbožná“. Toto prímenie nám jasne ukazuje, že jej členovia sa hlásili k nejakému náboženskému hnutiu

Kde vlastne ležala toľko spomínaná Kelemantia?

V Iži pri Komárne. Pri archeologických vykopávkach sa tu  našlo viacero kamenných fragmentov s latinskými nápismi. Medzi iným napríklad tento: Ty, Iustianus, ktorý sa tu modlíš, mysli na svoju matku Nannanu. O pár kilometrov ďalej sa zas našiel strieborný prsteň, tiež je datovaný do prvej polovice 4. storočia. A obsahuje nápis: Užívaj šťastne v mene božom, Vintio! Pristavme sa pri týchto slovách.  Patrilo to k dobrým rímskym mravom: dať vyryť slová vďaky  na kamennú stélu ,,svojmu“ božstvu.  A tak môžeme predpokladať, že sa takýchto kamenných fragmentov s rímskymi slovami našlo viac.  Nielen Kelementia, ale aj iné archeologické lokality (Stupava, Rusovce), dokazujú, že tento predpoklad je správny. Tu sú dva z nich:

… Bohom podsvetia a večnému pokoju Queitta Patrila,  ktorý žil 22 rokov, 10 mesiacov, 12 dní a 6 hodín, dal postaviť otec Queittus, svojmu najzbožnejšiemu synovi a jeho vernému druhovi z vojenskej osady, Antoniovi Gelaisovi…

… Jupiterovi Najlepšiemu, za blaho cisárov, Marcus Urpius, veterán 1. pomocnej légie

Aké zvláštne cesty doviedli týchto vojakov do Kelementie! Čo asi prežíval otec, ktorý tu musel svojho milovaného syna pochovať aj s jeho verným priateľom. Akú hlbokú lásku k nemu cítil, je poznať aj podľa toho, že si presne pamätal, koľko rokov, mesiacov, týždňov a dní sa jeho chlapec dožil! Aké podivuhodné príbehy Kelemantia skrýva!  Veď toho syna musel Queittus s niekým splodiť! Kto to bol? Rimanka, ktorá prišla do Kelemantie s ním? Alebo Kvádka, s ktorou sa tu oženil a založil si rodinu?

Vráťme sa však k Iustinianovi a Vintiovi. Tí totiž zanechali iné nadpisy, ako ich druhovia, ktorí svoju vďaku adresovali konkrétnym rímskym bohom . V nápisoch našich dvoch legionárov už Jupiter chýba, nie sú tam ani bohovia podsvetia, či Veľká matka bohov. Formu ich nápisov pokladajú historici za prvý prejav ranného kresťanstva na Slovensku. Preto môžeme predpokladať, že Iustinián a Vintio boli legionármi cisára Konšantína a priniesli do Kelemantie náboženstvo, ktoré on chránil a propagoval – ariánstvo.

Teraz je čas na malé počítanie. Konštantín sa stal cisárom v roku 306. Nápisy, ktoré zanechali po sebe Iustinian a Vintio, spadajú do prvej polovice 4. storočia. Nevieme, ako dlho žili. Ale ariánstvo mohlo v Kelemantii neprerušene kvitnúť aj po ich smrti. Z iných zdrojov totiž vieme, že ho rímske légie zaniesli aj medzi ďalšie germánske kmene. Čosi o tom nám prezradí wikipedia:

…ariánství či arianismus je odchylné učení, jež převládalo u germánských kmenů až do 7. století. V této podobě arianismus jako politickou teorii své moci přijali germánští vladaři a ustupovali od něho jen velmi neochotně. Frankové přestoupili ke katolictví  až po roce 498.

Až do smrti cisára Konštantína Veľkého mohlo teda ariánstvo naplno kvitnúť aj v pohraničných posádkach, ktoré Rimania vybudovali na kvádskom brehu Dunaja. Dokonca sa tu ,,ariánskej heréze“ darilo viac, než v samotnej Rímskej ríši. Nebola ničím ohrozená a ako potvrdila wikipedia, Germánom, ku ktorým patrili aj kvádske kmene, sa páčila. Z toho dôvodu možno predpokladať, že táto forma kresťanstva tu neprerušene žila minimálne pol storočia.  Stala sa tak predchodcom cyrilo-metodskej misie.

Je mnoho zaujímavých otázok, na ktorými by sa dalo premýšľať… A ľahké pierko fantázie by z týchto niekoľkých nápisov, ktoré archeológovia vydolovali z náleziska v Kelementii, zostavilo celkom pekný príbeh. Napríklad takýto:

Iustinián je starý legionár – vyslúžilec. Prichádza do Kelemantie vroku 306, v čase, keď sa stal Konštantín cisárom. Vybral si túto vzdialenú pohraničnú vojenskú pevnosť naschvál, pretože je bokom od náboženských roztržiek, ktoré otriasajú Rímskou ríšou.  Žije tu niekoľko rodín spriatelených Kvádov. Iustinián sa dá dohromady s jedným z nich – Vintiom. Rozpráva mu o zvláštnom bohu, ktorý uchvátil srdce veľkého rímskeho cisára. Vintio rád počúva jeho slová. Páči sa mu starý legionár, ošľahaný bitkami. Páči sa mu aj jeho nový boh. Rozhodne sa, že ho príjme za svojho. Po čase je ich priateľstvo také silné, že Vintio vstúpi do rímskej légie. Dostane rímske občianstvo. Chápe to ako poctu. Vie, že jeho úlohou je chrániť mier na území, kde sa narodil, kde sa stal Rimanom. Je mu jedno, že cisár Konštantín využíva nové náboženstvo ako prostriedok na posilnenie svojej moci. Vlastne to vôbec nevie. Hlavná vec, že dostáva žold a žije vo vytúženom blahobyte.

Tak prejde desať rokov, dvadsať, ba aj tridsať, až kým nepríde rok 337. Vtedy Konštantín zomrie a do Kelementie prichádzajú ďalší legionári – vyslúžilci. Aj oni sú, ako Iustinián, ariánci.  Utekajú za svojim snom o pokojnej starobe. Utekajú pred novou vlnou prenasledovania kresťanov, ktorú spustil Konštantínov nástupca, Julián Apostata. Utekajú na miesto, o ktorom si myslia, že je bezpečné. Veď Kvádi sú mierumilovní… a nová viera má u nich úspech.

A prejdú ďalšie roky. Iustinian už nežije. Ani Vintio. Sú tu však ich deti, priatelia, legionári, ich druhovia, ktorí sa tu usadili a oženili. Medzi inými aj Queittus. Jeho žena je Valéria Marina. A jeho syn sa volá tak isto ako on. Bývajú v peknom domci, kam za Queittom mladším často chodieva jeho kamarát, Antonius Gelais. Sú skvelí priatelia. Tešia sa zo života, z prvých lások. Kelemantia žije pokojným životom, až kým sa nestane po smrti Juliana Apostatu cisárom Valentinián. Za jeho vlády sa stane čosi, čo otrasie dlhými desaťročiami prímeria. Do pevnosti prichádzajú noví rímski vojaci. Nie sú kresťania. A už vôbec nie ariánci. Sú tu z poverenia cisára. A majú za úlohu zabiť spriateleného kvádskeho kráľa.

Svoju úlohu splnia. Rozzúrení Kvádi zrovnajú Kelemantiu so zemou. Starí legionári sa bránia, ešte si pamätajú, ako sa držia meče v rukách. Ale ich deti to už nevedia. V boji zahynie Antonius Gelais, a jeho priateľ, Queittus mladší, vo veku 22 rokov, 10 mesiacov, 12 dní a 6 hodín.

Zostanú iba nadpisy, ktoré prezrádzajú, ako sa volali a v koho verili. A dôkaz, že kresťanstvo prišlo na Slovensko takmer o 5 storočí skôr ako Cyril a Metod (čo dvom vierozvestom zo Solúna neberie ich obrovskú zásluhu a miesto v slovenských dejinách).