Rozprávkarka2

Možno, že každý už raz stretol deda Vševeda. A možno iba ja. Bolo to kdesi na rozhraní ulice a mesta, kde starý, napoly zabudnutý park prechádzal v les.

Myslela som si, že som objavila ja jeho. Bolo to naopak: on objavil mňa. Pod hlavou mal pokrčenú bundu a ruksak zavesený na operadle lavičky. Prezradili ho oči. Keď ich otvoril, zbadala som ten najmodrejší pohľad na svete. Priezračnejší než kvapky, padajúce z fontány. Smutnejší ako plachetnica, potopená v mori. Ten pohľad nedôveroval ľuďom. Možno len zvieratám a oblohe.Ani neviem, prečo ma vlastne oslovil. Snáď sa bál, že mu vezmem jeho strom. Dotkol sa dlaňou dopukanej kôry a povedal:

–   Je môj!

Prekvapene som pozrela na neho.

–   Stromy nežijú v púšti… – začal vysvetľovať.

–   Viem! – prisvedčila som.

–   Čo ty vieš! Ani reči stromov nerozumieš.

–   A vy rozumiete?

–   Pravdaže! S týmto sa rozprávam, odkedy som tu. Ba nie, iba odvtedy, ako odletel.

Pomyslela som si, že mu snáď čajky vplachtili do hlavy a teraz nevedia, ako sa dostať von! Rozprával také nezmysly! Akoby stromy mohli lietať!

Záhadný úsmev, ktorý mu prešiel tvárou, mi vzápätí prezradil, že nemám pred sebou obyčajného tuláka.

–   Pravdaže lietajú! – odvetil na nevyslovené medzi nami. – Ibaže o tom málokto vie. Ľudia si stromy nevšímajú. Zdá sa im to sentimentálne. Ani nevedia, kedy taký strom odletí.

–   Dedo! Vy viete krásne klamať…

–   Neklamem! Vidíš? – ukázal prstom na kopu naviateho lístia. – Aj tu stál jeden taký ako môj. Ešte v pondelok ma zdravil a prial mi dobrý večer. Na druhý deň ho nebolo. Zostala po ňom iba diera. Vietor ju zasypal lístím, pretože príliš hlasno nariekala a on nemá rád, keď diery po stromoch plačú. Ten strom určite vzal nohy na ramená. Vlastne korene. No ešte predtým napísal na oblohu posledný pozdrav na rozlúčku. Vraj je tu samá púšť.

Začudovane som sa poobzerala okolo seba. Ak je park okolo mňa púšť, tak potom ja som amazonský kolibrík.

–   Táraniny! – povedala som nahlas a nechala som ho, nech rozpráva svoje nezmysly stromom a rozviatemu lístiu.

Kto to bol? Tulák, či dedo Vševedo… Tak mi pomotal hlavu, že mi aj spánok dal na tri dni dovolenku. Darmo som zavierala oči. Stále som videla ten strom, lavičku a najmodrejšie oči na svete. Každú noc boli iné. Raz zafírové ako fontána. Raz akvamarínové ako kvapka atramentu. Raz sivé ako okno so stiahnutými roletami. Boli to oči, ktoré nedovolia zaspať. Zavolali ma naspäť do parku.

Vôbec sa neprekvapil, keď ma uvidel. Pomkol sa na lavičke, ukázal na miesto vedľa seba.

–   Musíš sa viacej snažiť rozumieť reči vecí okolo seba. Inak by si už pred troma dňami pochopila, že ti chcem dorozprávať ten príbeh. Neveríš mi, že?

–   Keď vy viete tak krásne klamať… Ale aj tak chcem vedieť, ako to bolo ďalej.

–   Tak ako v každej rozprávke. Pricupital vrabec. Zob sem, zob tam. A na zemi iba prach!

Tak to ma celkom dojalo! Prišla som sem, aby som si vypočula rozprávanie o stromoch – a on o vrabcovi! Znechutene som vstala z lavičky.

–   Nie som až taká hlúpa, ako sa vám zdá. V škole ma učili, že dva a dva sú štyri. Že strom je rastlina a vrabec vták.

–   Len si sadni! – stiahol ma nazad. – To spolu súvisí. Keď totiž vrabec nenašiel nič do zobáka, poobzeral sa okolo seba. – Naozaj je tu púšť! – vzdýchol si. Strom mal pravdu! – zobral sa a odletel aj on. Bola to hotová hádanka. Veď dookola bol stále ten istý park, to isté mesto. Nedalo mi to pokoja a tak som rozmýšľal. Tak tuho a tak neprestajne, že som ani nezbadal, že na oblohe nevyšiel mesiac.

–   Hádam vyšiel. – skočila som mu do reči.

–   Neprerušuj ma toľko! – zahriakol ma. – Keď hovorím, že nevyšiel, tak nevyšiel. Pozerám na nebo a tam niet ani jednej hviezdičky. Ba ani obláčika. Vtedy som pochopil, že strom, vrabec, mesiac i hviezdy, všetci dali ľudstvu výpoveď. Pochopil som aj to, že musím niečo spraviť, ak chcem, aby sa vrátili. Po prvýkrát som sa riadne obzrel okolo seba. Naozaj tu bola len púšť. Púšť plná ľudí. Nemysleli na nič iné, iba na seba. Na mŕtve veci: peniaze, auto, majetok. Nerozprávali sa o stromoch či vtákoch. Akoby pre nich vôbec neexistovali. Nechali ich umierať tou najstrašnejšou zo všetkých smrtí – zabúdaním. Ja som však nechcel, aby bol svet len svetom ľudí. Rozprávať sa len o peniazoch. Chodil som k priateľom a známym. Ale stromy sa nevrátili. Ani vrabce. Ani mesiac, hviezdy a oblaky. Potom som prišiel na to, že musím začať u seba. Až vtedy, keď som zo seba začal vyhadzovať všetky zbytočnosti, som dostal prvý dar: svoj strom.

–   Dar? – začudovala som sa. – A kto vám ho dal?

–   Darca! – usmial sa tulák. – Veď práve v tom je skrytá celá záhada. – Ak niekto nevidí dary, ako môže vidieť toho, kto ich dáva? Bez Darcu je život len vykradnutou šperkovnicou, z ktorej zmizli tie najväčšie poklady.

Ďalej už nepovedal nič. Iba sa znovu dotkol dlaňou svojho stromu akoby cez dlane počul šepot, plaziaci sa od koreňov až do koruny gaštanu.

–   A ďalej? – pritúlila som sa letmo k nemu. – Ako to bolo ďalej? Veď ten príbeh nielenže nemá hlavy-päty, on nemá ani koniec.

–   Má koniec s pravým zvoncom na konci. – odvetil dedo Vševedo. – Stromy som zbadal, len čo som v sebe poupratoval. Až potom sa stromy vrátili. Aj mesiac, hviezdy a obloha. Jednoducho, keď som sa rozhliadol po parku, nevidel som len seba a svoje starosti. Videl som stromy. Rozumieš? Stromy. A všetko, čo mi bolo darované. Odvtedy som tu každý deň. Počúvam, ako sa rozprávajú s Darcom. Ak chceš, môžeš si jeden vybrať. Bude tvoj.

Mala som ho už vopred vytypovaný. Bol to gaštan na druhom konci parku, len ledva odrastený z mládnika, s konárikmi tak tenučkými, ako sú prsty desaťročného dievčatka.

Až dodnes k nemu chodím. Strážim ho, aby aby mi nedal výpoveď. Aby na zemi nezostala len púšť, plná ľudí. Aby sa každá rozprávka mohla skončiť tak šťastne, ako tá o stromoch od deda Vševeda.