Rozprávkarka2

Malá sa narodila koncom mája, bolo to usmievavé a jasné dieťa. Pokorený a krotký Adam ich obe zobral po päťdňovom pobyte z nemocnice. Prvé dva mesiace skoro vôbec nevychádzala z domu. Zohýnala sa nad maličkou, prebaľovala ju a kŕmila, počúvala jej dych a za ničím jej nebolo ľúto, dokonca ani za deťmi zo škôlky. Keď sa prvýkrát vybrala s malou na prechádzku do mesta, čudným riadením osudu stretla  Mišku, Mišiačika. Cupkala po námestí medzi otcom a matkou, celá rozštebotaná a veselá.

,,Pani učiteľka!“ zvýskla uveličene, keď uvidela Evu s kočíkom. Potom sa rozbehla k nej, objala ju okolo pása a dodala:

,,Už ste zas štíhla! To je to vaše bábätko?“

Hneď na to ju pozdravili aj Miškina mama s otcom. Držali sa za ruky a vyzerali takí šťastní,  že Eva takmer prestala veriť svojej vlastnej pamäti. Naozaj to bol Miškin otec, čo pred časom objímal v chodbe škôlky jej kolegyňu Vierku? Potom však zahnala nepríjemnú spomienku do kúta pamäte a chválila sa maličkou. Veď na nej bolo čo obdivovať: pršteky, menšie ako stonky kvetov, a vôňu sladšiu ako harmanček. Keď sa vrátila domov, rozpovedala o stretnutí Adamovi. Medzi rečou spomenula, že sa teší na čas, kedy sa opäť vráti medzi deti do škôlky. Ale Adam len začudovane pohol obrvami a trochu namrzene namietol:

,,Zabudni na zamestnanie. Zostaneš doma pri malej, až kým nedospeje.!“

Pre Evu bolo šokom spoznanie, že Adam ju nechce pustiť do práce. Nepočítala s tým, hoci mala vedieť, že Adam bude na ňu klásť iné požiadavky, ako by kládli druhí muži. Od prvej chvíle to mala vedieť… Od okamihu, kedy jej ho predstavila jedna z jej bývalých kolegýň. Dobre sa na to pamätala. Kolegyňa si totiž išla liečiť smútok zo stratenej lásky do malého cirkevného spoločenstva. Eva vôbec netušila, aký podivný svet sa skrýva za obrovskými drevenými dverami domu, okolo ktorého často prechádzala. Keď tam však vošla prvý raz, očarila ju rodiná atmosféra. Všetci sa nazývali bratmi a sestrami. A spievali, tak inak, iné piesne, než na aké bola navyknutá. Obklopili ju a zahrnuli pozornosťou. Hneď od začiatku si všimla Adama. Stál bokom a zdalo sa, že jediný o ňu neprejavuje záujem. Neskôr, keď sa zblížili, fascinovala ju jeho snaha udržať ich vzťah až do svadby v medziach priateľstva.

Teraz bola jeho žena. A on od nej vyžadoval, aby sa vzdala snov o návrate do škôlky, medzi svojich maličkých, a venovala sa iba ich dieťaťu.

Radšej mu neodporovala a bez slova prikývla. Jej tichý súhlas Adama upokojil.

,,Dám malú do postele“ povedal Eve. ,,Ak chceš, môžeš sa ísť okúpať!

S rozkošou si napustila plnú vaňu horúcej vody. Rukami načierala do peny, vdychujúc jej upokojujúcu, levanduľovú vôňu a pustila si myseľ navoľno. Predstavovala si, ako Adam ukladá maličkú do perín, sedí pri nej a rozpráva. Keď Džesika zavrie oči, potichu zatvorí dvere na spálni. Vojde k nej do kúpeľne a načrie rukou do peny. Pohladí ju, tak ako nikdy doteraz! Eva priam cítila jeho pevnú ruku, ako jej kĺže po  stehnách. Možno sa stane niečo, čo bude rovnako nečakané, ako tá chvíľa na chodbe škôlky! Možno k nej Adam vhupne do vane! Budú sa ponárať a vynárať, ústa na ústach, telo na tele. Sen sa jej pomaly premieňal na skutočnosť – alebo skutočnosť na sen? Zazdalo sa jej, že vôkol vane rastie vysoký sklenený múr. Za múrom prší, dážď vytvára súvislý závoj, za ktorým sa pohybujú ďalšie nahé telá. Niektoré z nich by chceli vojsť až k ním, no vo vani je miesto len pre ňu a pre Adama! Tieňov za stenou pribúda, sklo praská, ozývajú sa údery…

,,Eva, otvor!“

Až Adamov nervózny a ustráchaný hlas ju prebral zo snívania. Vykĺzla z vane, omotala si uterák vôkol tela a odomkla kúpeľňu.

,,Malá už spí.“ povedal. ,,Idem na nočnú. Daj na ňu pozor. A nečakaj ma! Vrátim sa až ráno.“

Dala mu cez dvere mokrý bozk a sledovala, ako si zaväzuje šnúrky na topánkach. Keď odišiel, natrela sa pleťovým mliekom, obliekla sa do čistej nočnej košele a šla sa pozrieť na Džesiku. Naozaj spala čistým spánkom anjelov. Po špičkách vyšla z izby, aby zistila, čo robia otec s mamou. Aj oni už spali. Potichu vkĺzla nazad k Džesike. Potom ju napadlo, že by mohla urobiť Adamovi poriadok v skrini. Zažala nočnú lampu, otvorila skriňu a začala vyberať košele. Zložila ich do komínkov, keď jej zrak padol na Adamov nočný stolík. Zvyčajne si ho zamykal, teraz mal dvierka pootvorené. Asi si niečo z neho bral do práce a zabudol ho zamknúť. Pootvorila dvierka a vkĺzla rukou dnu. Naďabila na papierovú krabicu. Zvedavo ju vybrala. Bola niekoľkokrát obviazaná pevným nylonovým lankom a práve to Evu na krabici upútalo. Zobrala manikúrové nožničky, začala mechanicky strihať. Nakoniec sňala papierový vrchnák. Celkom hore trónila fotografia mladej, plavovlasej ženy. Nemusela hádať, kto to je. Bola to Martina, Adamova prvá žena. Pod fotografiou ležali zalepené listy. Rozložila ich na posteli. Na každom bola prečiarknutá adresa s nápisom: adresát odmietol prijať a pečiatka s dátumom, kedy bol list odoslaný. Medzi nimi aj jeden, ktorý mal dátum z minulého mesiaca. Vrátil sa tak, ako všetky, neotvorený. Váhavo po ňom čiahla a natočila proti svetlu nočnej lampy. Riadky tajomne presvitali spod obálky a to, čo v nich Eva čítala, ju prinútilo, aby list rázne otvorila. Bolo tam napísané:

,,Martina, zostaneš navždy mojou jedinou, životnou láskou. Vieš, že som si Evu vzal iba preto, lebo si odišla k inému… Túžil som čím skôr zabudnúť, preto tá rýchla a nezmyselná svadba! Kedy sa konečne ku mne vrátiš? Nemôžeš ma iba tak vyčiarknuť zo svojho života… Povedz, že chceš zas žiť so mnou, a ja sa ihneď rozvediem!“

Prudko roztvorila ďalší list. A to,č o čítala, jej rozbúchalo srdce:

,,Áno, oženil som sa… Moji bratia vo viere mi to poradili…. Tak sa mi vraj ľahšie na Teba zabudne… Telo si pýta svoje a nie je dobré mať sex mimo manželstva. Odkedy chodím k ním, zmenil som sa, Martina. Stal sa zo mňa iný človek. Ale na Teba neviem zabudnúť.“

Ani len riadok o Džesike alebo o nej! Nemohla konať inak! Rýchlo sa obliekla do starých riflí a trička, zobrala list a išla hľadať adresu, na ktorú Adam posielal listy. Chcela spoznať ženu, pre ktorú všetkých oklamal, ju, jej matku, jej otca aj jej dieťa.

Martinu našla v jednej z okrajových častí mesta. Bývala ako ona s rodičmi, v starom rodinnom dome. Nebolo ešte ani desať a tak sa odvážila zazvoniť. O chvíľu sa v dverách ukázala plavovlasá tvár. Eva zrazu nemohla nič povedať. Iba sa horko rozplakala. Martina sa dovtípila, koho má pred sebou. Zišla dolu schodmi, až ku železnej bránke, a nevrlo zahlásila:

,,Čo tu rumázgate? Choďte tam, odkiaľ ste prišli!“

,,Prečo mi beriete Adama?“ vmietla jej Eva do tváre.

,,Ja? Čo ma je po ňom! Pred troma rokmi som si našla iného. Zajtra sa za neho vydávam“.

Jej slová Evu trochu upokojili. S rozpakmi sa ospravedlnila, utrela si slzy, a vybrala sa naspäť. Domov prišla pred jedenástou. Opatrne vložila kľúč do zámky, nechcela budiť ani malú ani rodičov. Keď vošla dnu, všimla si, že v izbe sa svieti. Nad rozhádzanými listami stál Adam. Otočil sa k nej a takmer výhražne povedal:

,,Vymenili mi v práci smenu. Ponáhľal som sa domov, k malej, a čo vidím?! Hrabala si sa mi v skrini! Nemyslíš, že je to príliš silné kafé?“

Nevládala mu nič povedať, nič vyčítať. Len zdvihla k nemu oči a celkom jednoducho odvetila:

,,Bola som u Martiny. Zajtra má svadbu.“

,,To nie je pravda!“ šepol s náhle stisnutým hrdlom. ,,Vymýšľaš si, aby si sa mi pomstila za tie listy.

Ľahostajne pokrčila plecami:

,,Svadba je ráno o deviatej. Ak chceš, choď sa sám presvedčiť!“

Ešte chvíľu na ňu mlčky a neveriaco hľadel, akoby čakal, že povie čosi navyše. Potom sa schytil a vybehol na ulicu. Kým sa za ním zavreli dvere, začula z jeho hrude tichý a kvílivý zvuk, ktorý ju presvedčil, že Adam vie aj plakať.

Pokračovanie