Rozprávkarka2

Píšem dva listy do neba

Prvý je pre Teba, Paľko.

Bude krátky. Nikdy som sa o hokej nezaujímala. Aj keď o Tebe som veľa počula. Tak sa mi to Tvoje meno zachytilo kdesi vzadu v pamäti … a teraz vyplávalo na povrch. Pozerám sa, čo sa to okolo Teba deje a rozmýšľam. Akoby si si želal byť pochovávaný Ty. A ako by Ťa pochovávali o päťdesiat rokov, keby si mal 87-na krku, všetku hokejovú slávu za sebou. Kto by si na Teba spomenul. Koľko sĺz by sa pre Teba vyronilo vtedy. Viem, zahynul si tragicky. Tvoja smrť priniesla bolesť mnohým. Nečakane. Ako jasný blesk z neba. Ako horiace lietadlo, ktoré padá z výšky do rieky.

Len rozmýšľam o tom, či predsa len taká nečakaná bolesť nie je o čosi lepšia, ako tá druhá, zákerná, ktorá sa prikráda krôčik po krôčiku, rôčik po rôčiku, mesiac po mesiaci, týždeň po týždni, deň po dni. Neželala by som tým Tvojím pozostalým takúto bolesť. Strašne, naozaj strašne bolí.

A teraz prepáč, mám ešte niekoho, komu musím poslať do neba druhý list.

Mamička moja,

Viem, že aj Ty by si si želala taký krásny a veľký pohreb, ako mal Paľko. Kto vie, keby si zomrela pred päťdesiatimi rokmi, keď si sa pýšila titulom kráľovnej krásy, tak by Ti taký vychystali. Prišlo by sa s Tebou rozlúčiť tisíce ľudí, všetci tí, ktorí kedysi obdivovali Tvoju krehkosť a nehu. Ale Ty si dostala do daru dlhý život. Žila si ho tak potichu, že na Teba postupne všetci zabudli. Dnes si už nikto nepamätá najkrajšie dievča z Dunajskej Stredy. Život Ťa spravil niekým iným. Odvial krásu aj slávu. Nechal ti vrásky, trasľavé ruky, hlboké kruhy pod očami, nesplnené sny, nenaplnené očakávania. Zlomenú dušu, zlomené srdce.

A potom prišla ONA, Smrť. Všetko zobrala, naozaj všetko, aj nemohúcnosť tela. Keď si ma naposledy hladila v nemocnici po vlasoch, neverila som, že príde tak skoro. Bol to Tvoj posledný dotyk a ja si ho nesiem so sebou. Tak ako pevný stisk otcovej ruky, keď odchádzal on. Zostane mi to navždy, tie dve ruky. Jedna pevná, druha nežná. Vieš, čo ma bolí najviac? Že ti nedokážem dať taký pohreb, po akom si túžila… Nebude tam množstvo ľudí, ani množstvo vencov. Len zopár sŕdc. A prach.

Ten prach, na ktorý si sa obrátila. Si teraz premenená na popol. Vidíš, ani Ti nemôžem zapriať, nech Ti je zem ľahká… Ale môžem iné. Kedysi dávno sa mi sníval sen. Že som už nemala telo, iba dušu. Tá duša odpočívala v striebornej pavučinke neba, ako zámotok, čakala, kedy sa znovu vyliahne. Kolísal ju tam vietor a láskali ju hviezdy. Prajem Ti takú pavučinku, v ktorej budeš dlho, dlho odpočívať, aby sa Tvoja duša zbavila všetkej bolesti a trápenia. A k tomu vetrík, rovnako nežný a jemný, ako bol posledný dotyk Tvojej ruky.