Rozprávkarka2

„Adam, nedovoľ, aby tvoje srdce zarástlo túžbou po peniazoch. Pohľadaj si jednoduché a prosté dievča a to si vezmi za ženu. Nehľadaj šťastie v bohatstve.“

„Ach, otec!“ rozľútostil sa mladý Adam. „Ku komu pôjdem po radu, keď ťa nebude?“

„Neďaleko odtiaľto rastie platan“  odpovedal mu starý zeman. „Do neho vojde moja duša. On bude radcom tebe, tvojej žene i tvojmu potomstvu. Ale daj pozor, aby si jeho radu neobrátil na neprávosť, lebo ťa stihne prekliatie.“

Len čo to dopovedal, z úst mu vyletela duša a presídlila sa do platanu.

Adam dlho smútil za otcom. Aby svoj smútok aspoň trochu utíšil, chodieval k zázračnému stromu. Sadol si k nemu a počúval šum konárov. Vždy sa mu zdalo, že počuje hlas svojho otca. Občas počul aj iný hlas, prekrásny ženský spev. Keď sa lepšie prizrel do koruny, uzrel v chvejúcom sa lístí podobu dievčenskej tváre. Mala v sebe toľko nehy a krásy, že Adamovi celkom počarila. V jeden deň si povedal, že sa už nebude dívať na prízrak, chvejúci sa v lístí, ale pôjde hľadať do sveta dievča zo stromu. Osedlal koňa, zobral si mešec plný dukátov a dal sa na cesty. Blúdil svetom–nesvetom, zatúlal sa až do Viedne,  nenašiel však tú, ktorú hľadal.

Po rokoch trmácania sa pobral nazad domov. Prišiel na krajnú medzu svojho panstva. Tam unavene zosadol z koňa, že si na chvíľu odpočinie. Ľahol si do trávy, keď zrazu začul prekrásny ženský hlas. Navlas sa podobal tomu, čo počul v korune platanu. Začudovane otvoril oči a obzrel sa okolo seba. Na ceste, ktorá viedla k Jablonovému, uvidel tú, čo spievala. Bolo to dievča s jasnou a nežnou tvárou, tou istou, aká ho prenasledovala v jeho snoch – Magdalénka. Adam rezko vysadol na koňa a dal sa cvalom za dievčaťom. Chodil za Magdalénkou deň čo deň, večer čo večer, až kým si nezískal jej srdce. Po roku sa mu prisľúbila za ženu. Odviedol si ju do kaštieľa. Žil by s ňou šťastne až do smrti, keby…

Keby sa nestalo to, čoho sa jeho otec bál. Do jeho srdca vstúpila túžba po peniazoch. Zažiadalo sa mu krásnou ženou pochváliť. Začal ju vodiť medzi zemanov. Tí nevedeli z Magdalénky oči spustiť. Zato ich ženy začali nad ňou nosom ohŕňať.

„Je chudobnejšia ako myš,“ hovorili si. „Nevesta bez majetku a bez vena!“

Ich slová zavial vietor do Adamových uší. Zamrzelo ho, že si vzal za ženu chudobné dievča z  Jablonového. Začal si takú voľbu vyčítať. Najprv len sebe, potom aj Magdalénke. Tej okamžite vyhŕkli slzy do očí. Nechcela ale, aby ju muž videl plakať. Vybehla z kaštieľa von, kam ju niesli nohy. Ocitla sa pri starom platane. Sadla si k nemu a dala voľný prechod svojmu žiaľu. Ako tak plakala, strom nežne nad ňu zohol konáre a prihovoril sa jej:

„Neplač, Magdalénka. Budeš mať veno, ktoré ti Adam vyčíta. Pohľadaj vlasy z konského chvosta. Upleť z nich osídla na vtáky. Natri ich lepom a polož do mojej koruny. Potom si sadni pod kmeň a spievaj. Na tvoj spev priletí veľa vtákov. Nezabíjaj ich, ale zavri do klietky. Predaj ich všetky na jarmoku. Peniaze, ktoré za ne dostaneš, budú na tvoje veno.“

Prekvapená Magdalénka urobila, ako jej platan kázal. Uplietla vtáčie osídla a položila ich do jeho koruny. Kým nespievala, nepriletel žiaden vták. Ako však zanôtila prvú pesničku, zleteli sa k nej čvíkoty, vrabce a sýkorky. Naradovane ich vložila do klietky a odniesla na jarmok. Dostala za ne slušnú kôpku peňazí. Ešte v ten deň ich položila pred Adama. Nemala to tak urobiť, chúďa, pretože Adamovo srdce medzi tým celkom pohltila chamtivosť. Namiesto toho, aby sa žene pekne poďakoval, oboril sa na ňu, že peniaze ukradla. Nadarmo sa mu zaprisahávala, že sa cudzieho vôbec nedotkla! Neveril jej. Zavolal pandúrov  a prikázal im, aby zlodejku posadili do temnice. Vraj takú ženu nechce a radšej si inú, z urodzenejšieho rodu pohľadá.

Len čo však pandúri položili na Magdalenku ruky, stala sa čudná vec. Premenila sa na čvíkotu, čo prenikavo zaspievala, a vzlietla do neba. Letela čoraz vyššie, až kým z nej nezostala malá bodka. V tej chvíli udrel z neba hrom. Oblohu preťal blesk, nešiel však z oblakov dole na zem, ale zo zeme do oblakov. To práve z platanu odišla duša starého zemana. Až vtedy sa Adam spamätal. Horko zaplakal a rozbehol sa k stromu, aby ho poprosil o radu. Našiel strom po koreň rozčesnutý a vyschnutý.

Nešťastný Adam sa vybral do sveta a odvtedy ho v Jablonovom nikto nevidel.

Hovorí sa, že hľadá čvíkotu s Magdalénkinym hlasom. Nie je však sám. Hľadajú ju aj vtáčnici, ktorí chcú rýchlo zbohatnúť. Stačí ju chytiť a dať do vábnika pod jablonovickým platanom. Na spev zázračnej čvíkoty sa zletia všetky vtáky sveta. Neodletia ani vtedy, keď sa ich dotkne ľudská ruka. Sú opantané Magdalénkiným prekrásnym hlasom. No po čvíkote nezostala už ani bodka na nebi. A po zázračnom platane len táto takmer zabudnutá povesť.