Rozprávkarka2

Pláž bola celkom prázdna. Minulotýždňový turnus odletel nazad do Európy. V rozľahlom kruhovom hoteli zostalo iba zopár hostí – zväčša Nemci a Česi. Že nás nie je viac ako päťdesiat som zistila podľa množstva neobsadených stoličiek. Nemecká klientela sa usadila pri najlepších stoloch a vytiahla svoje skalné zásoby: klobásky, údené mäso, salámy. Majiteľ hotela medzi nich radšej ani nechodil, pretože ich hodovanie urážalo jeho náboženské cítenie. Nemci však nedbali na ramadán. Na rozdiel od nás, turistov z bývalého socialistického bloku vedeli, že v obchodoch nič nezoženú. A tak sme sa zo závisťou pozerali z druhého kúta jedálne, vyhradeného pre polpenzistov, ako sa napchávajú.  O to viac sme vychutnávali to, čo nám na ramadanovom jedálnom lístku doprial majiteľ hotela. Ten si uctil našu dobrovoľno-nedobrovoľnú účasť na ramadáne a varil nám tak, aby sme nezahynuli od hladu. Ako pravoverný moslim nás hostil pred úsvitom a po západe slnka. Vtedy sme si mohli do sýta dopriať bieleho chleba s džemom, rôzne korenisté omáčky, fašírky z baklažánu a iné ramadánové maškrty. Malo to svoju výhodu. O týždeň naše figúry dostali o trochu lepšie obrysy, kým Nemcom nabiehali kilá.

Medzi úsvitom a západom slnka však bolo more času, rovnako nepokojné a búrlivé, ako to, čo burácalo pod oknami hotelu. Nad hladinou sa prevaľovali ťažké, oceľové mračná, z ktorých kolmo padal dážď, kvapky bubnovali ako paličky na afrických tamtamoch. Vyludzovali zvláštny rytmus, ktorý sa strácal v náporoch vetra. Už tretí deň to bolo tak… Tých zopár paliem, ktoré sa týčili vo vnútornom nádvorí hotela pozdĺž bazéna, sa hrozivo nakláňali z jednej strany na druhú, dlhými konármi sa dotýkali zeme. Podaktoré z konárov škriabali po oknách ako prsty kostlivca,  – otvor a pusť nás dnu – tak by znel ich šepot, keby vedeli rozprávať ľudskou rečou. Ibaže otvoriť okná v takom nečase bol číry nezmysel a tak som trčala v posteli pod dekou a listovala v katalógu cestovnej kancelárie, cez ktorú som si dovolenku na Džerbe objednala. Katalóg síce hlásal, že aj v októbri sú na Džerbe 30 stupňové teploty a nebo je tam vždy azúrovo modré, skutočnosť však bola iná.

Počasie sa umúdrilo až na štvrtý deň. Vstala som trochu skôr, z večného vylihovania v posteli ma už začalo mrviť v chrbtici a tak som okolo šiestej rána odtiahla závesy z okien. Fascinovalo ma slnko, stúpajúce nad hladinou. Hodila som na seba tričko, nohavice a vyšla z hotela von.

Práve v tej chvíli som vstúpila do príbehu Katarínky a mohla by som ho začať slovami, ktoré som napísala v úvode tejto kapitoly:

Pláž bola celkom prázdna. Tiahla sa z nekonečna do nekonečna, aspoň sa tak zdalo. Po búrke more celkom stíchlo a iba drobné vlnky prinášali na breh zopár drobných kamienkov. Jeden z nich mi zavadil o nohu. Zdvihla som ho. Mal zaujímavý tvar, nebol hladký a okrúhly, ale s drsným, červenkastým povrchom. Bolo v ňom niekoľko väčších otvorov. Priložila som si kamienok k oku a cez najväčší z otvorov som sa zadívala na more. Vtedy som ju prvýkrát uvidela. Sedela na kamennom pylóne, asi päťdesiat metrov odo mňa, prstami nôh sa dotýkala hladiny. Z diaľky mi pripadala ako sfinga. Aj ona si ma všimla a zamávala mi. Podišla som k nej. Bolo to ešte mladé dievča, mohlo mať osemnásť, najviac dvadsať rokov. V tvári však nemala vpísanú tú úžasnú drzosť mladosti, ktorá si o sebe myslí, že všetko vie a všetko zvládne. Práve naopak. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že toto dievča trpí komplexmi. Bola odo mňa o tridsať rokov mladšia, ale aj o tridsať kíl ťažšia. V Európe, kde kraľoval ideál štíhlej krásy, patrila jednoznačne do kategórie metráčikov.

,,Ani vy nemôžete spať?“ opýtala sa ma.

,,Nemôžem…“ usmiala som sa.

,,Ja som tu od tretej rána. Zobudil ma hlad.“

,,Chápem.“ odpovedala som jej zmierlivo. ,,Slabá strava…“

,,Ani nie… Vedela som, do čoho idem, že je tu ramadán… Práve naopak, vybrala som si tento termín práve kvôli tomu. Chcem zhodiť pár kíl. Ale aj keď sa delím o raňajky s mamou a otcom, nejde to…“

,,Práve v tom je ten najväčší omyl tých, čo držia diétu. Myslia si, že schudnú, keď nebudú nič jesť. Ako sa voláte?“

,,Katka…“

,,Tak, milá Katarínka, jedzte do polosýta, pite do polopita. To je najlepší recept na chudnutie. Ostatne, sú muži, ktorým sa páčia plnšie postavy…“

Pokračovanie

Úsvit nad plážou je naozaj čarovný…

Typická tuniská architektúra

No a niečo z tuniského folklóru… Viem, je to škriekanie… :-))