Rozprávkarka2

Jedného dňa sa svetlo stratilo. Nabalilo sa smútkom. Ukrylo sa do tajných jaskýň v hĺbkach zeme.

Keď nie je svetlo, tak je tma.

Kde je tma, tam je strach.

Svet sa začal báť. Všetkého, čo je ukryté v tme.  No najviac sa bál vlastného strachu.

A so strachom je to tak:  kŕmi sa sám sebou. Čím je ho viac, tým viac rastie. Ako obluda.

Vtedy sa jedny oči rozhodli, že musia nájsť  svetlo. A boli ochotné dať za to všetko. Aj  svoje vlastné slzy.

Slzy z očí tiekli, tiekli, no  svetlo sa stále nevrátilo. A tak sa všetky slzy minuli – až na tú poslednú.

„Čo mám urobiť?“ opýtala sa skrúšene – cítila totiž svoju vlastnú zodpovednosť  a bála sa, že aj tak nič nedokáže.

„Sprav to, čo máš!“ odpovedal jej  neznámy hlas, skrytý v tme.

Posledná slza tak  urobila. Vzala so sebou to najcennejšie, čo oči mali: schopnosť vidieť.  Ukryla to v svojej priezračnosti a čistote. Skotúľala sa, spadla na zem. Na miesto, kde sa niekde v hĺbkach dávnych jaskýň ukrývalo svetlo.

Slza pretiekla až k nemu. Svetlo ju zacítilo.

„Máš veľmi zvláštnu vôňu,“ povedalo jej.

„To je vôňa toho, čo som priniesla.“ hovorí  svetlu slza. „Schopnosť vidieť.“

„Od koho ju máš?“ pýta sa svetlo.

„Od jedných očí.“

„Tak to je naozaj vzácny dar. Vedia tie oči, čo to znamená?“

„Predpokladám, že áno.“ odpovedala mu  slza.

„Tak pre ten vzácny dar sa vrátim.“ rozhodlo sa svetlo.

Len čo to dopovedalo, svet sa rozjasnil a rozsvietil.

 Len jedny oči nevideli – zostali navždy slepé.  Tie, ktoré darovali svetlu svoju vlastnú schopnosť vidieť.