Bolo to v časoch, keď rozprávky neboli rozprávkami a povesti povesťami. Hromovládca Perún sa rozhliadol po svete, aby ho rozdelil medzi svoje deti. Povedal:
„Do púšte pošlem Vetroboja. Môže tam vyskúšať silu svojich vetrov a pohrávať sa s pieskami. Na sever pošlem Jarilu. Stane sa nositeľom leta a všetko, čo je stvorené zo svetla, bude mu vzdávať česť. Nad hĺbkou všetkých oceánov zas nechám vládnuť Podagu. V srdci mu rastie tma, preto bude lepšie, keď odíde tam, kde neublíži životu.“
Zostala mu ešte najmladšia dcéra Runa. Narodila z dažďovej kvapky, ukrytej v kvete jabloní. Bola krehká a krásna. Preto chcel Perún pre ňu iba takú krajinu, ktorej sa nedotklo žiadne zlo. Vyslal do sveta poslov- blesky, aby prežiarili každý kút zeme. V prvý deň sa vrátil prvý posol, no rozprával len o prímorských mestách, kde lovci perlorodiek umierajú v hlbokých vodách, aby našli vzácnu perlu pre svoju vládkyňu. V ďalšie dni prileteli ďalší poslovia. Hovorili o niečom veľmi podobnom. To sa Perúnovi vôbec nepáčilo. Vtom si všimol, že z diaľky k nemu letí posledný z jeho poslov a kričí:
„Našiel som!“
Keď sa hromovládca zahľadel lepšie smerom, ktorým mu posol ukazoval, uvidel krajinu, kde ešte nikto nevládol. Možno práve preto zostala nedotknutou a krásnou. Bolo to Slovensko. Rozhodol sa, že tam bude Runino kráľovstvo. Aby mala to najlepšie z najlepšieho, trochu ho prizdobil. Vysoké štíty hôr ozdobil náhrdelníkom z bielych ľadovcov, na oblohu vypustil žrebčeky zo svojho nebeského stáda. Potom zobral Runu za ruku a povedal jej:
„Táto zem pod horami je mojím darom pre teba. Musíš si však dať pozor, aby vždy zostala taká, aká je teraz: nevinná v svojej kráse a čistá v svojej prostote. Ak sa jej dotkne zlo a škaredosť, krása sa zmení na chudobu a prostota na biedu.“
„Zapamätám si tvoje slová.“ prisľúbila mu Runa.
Mala dobré srdce a myslela svoje slová vážne. Každý deň chodila na obhliadku svojej krajiny. Kadiaľ prešla, rozkvitli nové kvety, obloha bola modrejšia a vzduch voňavejší.
Možno by to tak bolo zostalo naveky, keby na sestru nežiarlili traja starší bratia. Dohodli sa, že jej vezmú kráľovstvo. Bielobog Jarilo sadol na bieleho koňa, Vetroboj na bieleho orla, Čiernobog Podaga zas na vlnu s bielym hrebeňom. Vetrobojove víchry rozmetali barančeky na jasnej oblohe. Jarilov kôň strhol podkovami ľadové lavíny zo štítov hôr. Podaga zalial rozkvitnuté lúky vodami potokov a riek. Nešťastná Runa nadarmo bránila holými rukami svoje kráľovstvo… Keď videla, že nič nezmôže, srdce jej prasklo od žiaľu. Až vtedy sa bratia spamätali. Čiernobog stiahol z oblohy tmu naspäť do svojho vrecka, aby sa cez mračná predralo zopár lúčov a posvietilo na sestrinu tvár.
Nemal to robiť, pretože cez škáru v oblakoch práve vtedy nazrel hromovládca Perún a zbadal mŕtvu Runu. Zviezol sa po blesku k svojim synom. Zahnal ich tam, kam patrili: Jarilu do krajiny radosti a svetla, Vetroboja nazad do púšte a Podagu do najtmavších hĺbok mora, kde vládne tma. Márne sa však snažil prebrať Runu k životu… Napokon pochopil, že musí najprv vzkriesiť jej spustošené kráľovstvo. Vrátil ľadovce na štíty hôr, vody do brehov potokov a biele barančeky na nebo. Vo chvíli, keď rozkvitli kvety, otvorila Runa oči a ožila. Jej vzkriesenie je však iba dočasné, pretože vždy na jeseň sa traja bratia vrátia, aby bojovali so sestrou o jej kráľovstvo. Kým vládne Runin čas, je to tá najkrajšia krajina na svete. Keď sa však do nej vráti Podagova zlosť, Vetrobojova závisť a Jarilova ľahkomyseľnosť, zaplavuje ju zima, chudoba a bieda. Bude to tak až dovtedy, kým Runa celkom nezvíťazí nad svojimi bratmi a nestane sa kráľovnou celej zeme.
:-) Milé slová. Tešia dušu. ...
Jéj,žiješ moja zlatá.To sa mi ...
Dobré ráno, Vykopávka. No áno, ...
Hádam som tu dnes sám?Ako na púšti?Nenájdem... ...
Aj slza mi ticho stiekla po líci, ...
Celá debata | RSS tejto debaty