Rozprávkarka2

Partnerský vzťah je ako záhrada. Treba sa oň starať, aby bol stále mohutnejší, pevnejší, aby rástol a kvitol. A tak, ako záhradu, ho treba aj chrániť. Vždy sa nájde niekto, kto tú krásu v záhrade závidí a chce ju pre seba. Je mu jedno, že ju vypestovali iné ruky. Iné srdce. A iná láska.  Tak vzniká povestný partnerský trojuholník. Najprv sú dvaja, čo niečo spolu budujú. A keď to vybudujú, pripletie sa tam tretí.

Tak to bolo aj  s Búrlivákom a Krehotinkou. Na začiatku veľká láska a veľké sny o spoločnej budúcnosti. Dohodli sa, že si ju vybudujú spolu. Doniesli si do spoločného vzťahu batôžky vlastnej minulosti. Búrlivakov batoh bol trochu väčší a ťažší. Mal v ňom množstvo tajných vreciek, v ktorých sa ukrývali jeho dávne lásky. Na väčšinu z nich Búrlivák zabudol. Nepripomínali sa. Zostali stratené v minulosti, tak ako sa patrilo. Pekná spomienka na čosi, čo bolo, ale už to odišlo.

Jedna z tých spomienok však nechcela zostať minulosťou. Chcela vrátiť čas.

Príbeh sa môže začať…

Po piatich rokoch sa z Krehotinky stala spokojná domáca pani, ktorá žehlila svojmu mužovi košele, nohavice, tričká aj trenky. Raz, ako tak tie trenky žehlila, zistila niečo zvláštne. Jej muž, ktorý dovtedy uprednostňoval vo všetkom decentnú sivú – dokonca aj v tých trenkách –  sa podľa všetkého zbláznil. Pod rukami sa jej ocitlo totiž pestrofarebné čudo, plné obrázkov. Otočila trenky z jednej strany, potom z druhej – a skúmavo si ich prezerala.  Obrázok na zadnej strane bol hodný Kamasutry. Zarastený chlpáč tam kľačal na kolenách a poctivo oblápal boky prsnatej blondíny.  Krehotinka trenky vyžehlila a odložila bokom. Večer pred spaním ich ukázala Búrlivákovi a opýtala sa ho, čo to má znamenať. Zarazil sa, no potom jej so smiechom zdôvodnil, že chcel len inšpiráciu pre ňu.

Zdalo sa, že tým je všetko vyriešené. O týždeň však našla Krehotinka v koši na bielizeň ďalšie trenky. Nové. A s podobnými motívmi. Pomyslela si, že jej muža chytila druhá puberta. Po nociach sa potajomky usmievala a vychutnávala jeho prudké objatia.

Čo však čert nechcel, treniek pribúdalo. Keď ich už bolo toľko, že sa nezmestili do krabice od topánok, začala ich počítať. Toľkými trenkami by mohla zásobiť celý regiment.

Bol to dôvod na riadny prieskum terénu. Krehotinka vzala mobil svojho muža Búrliváka, prehrabala sa mu v notebooku – a prišla na to, že jedna z dávnych lások  – nazvime ju povedzme slečna Nebezpečná – vystrkuje rožky a kupuje si jej muža za trenírky. Dávala mu ich pri každej príležitosti. Na svoje meniny. Na jeho meniny. Na svoje narodeniny. Na jeho narodeniny. Na Vianoce aj Veľkú noc. Na MDD, na MDŽ. Na SNP. Na Dušičky. Aj na svätého Floriána.

Krehotinka spravila taký krik, aký by u nej nikto nečakal.

A keď sa kričí, vyliezajú na zemský povrch ďalšie tajomstvá. Slečna Nebezpečná už dávno nebola slečna ale Pani. Tiež mala muža, rodinu, deti, aj domov. Zostala však Nebezpečná.

Krehotinka to vyriešila po svojom. Vzala všetky tie trenky, zabalila ich do igelitky a zavesila Pani Nebezpečnej ma dvere jej bytu.  S malým odkazom: teraz Ti posielam len trenky. Na budúce Ti môžem poslať aj Búrliváka.  Dúfam, že sa Tvoj manžel takému darčeku poteší.