Rozprávkarka2

Čítam super knihu. Hrubú, veľkú. Dejiny Uhorska. Sú tam zmapované všetky hrôzy, ktorými Slováci prešli. Od tatárských čias cez turecké, atď, atď. Turek snáď ani nebol až taký veľký zbojník, ako to ďalšie, čo nasledovalo po ňom. Ten síce schmatol dievča za vrkoč a odvliekol ho do Istanbulu a tam ju zavrel do svojho háremu. No živil ju, šatil ju, staral sa, láskal.

:-)

No dobre, je to úsmev cez slzy. Pretože keď som čítala ďalej, tak to už naozaj bolo hodné sĺz. Za nás, za Slovač. Cisárske vojsko, to čo malo oslobodiť a chrániť, plienilo. Vyrabované polia, sýpky, zabité zvieratá v stajni. Deti a ženy umierali hladom. Aj na choleru. A na mor. Muži? Tí umierali vo vojnách… Nezmyselných a hlúpych, ako je každá vojna.

Boli to celé desaťročia, prerušované sem tam prímerím. Zostali po nich vyprázdnené dediny. Obyvateľstvo vraj „zredlo“ až o 50%. Hrozné číslo. No ani to nestačilo. Po Turkoch a cisárskom vojsku zas prišli ďalší. Kuruci. Vojna je snáď nesmrteľná. Zase sa zabíjalo. Mučilo.

Smrť má dlhé ruky. Vie dosiahnuť všade. Vtedy sa umieralo skoro. Na rany. Na dane. Áno, aj na dane. Pretože sa muselo platiť na všetky strany. Raz Turkovi, raz cisárovi, raz zemepánovi, raz biskupovi a raz kurucovi.

Nezostalo slovenským mamičkám nič, ani len slzy na plač, za synáčikov… Iba tá hnusná robota na panskom. Zohnuté chrbáty.

A mne to čosi pripomína.

Platenie daní. Robota, robota, robota. Minimum pre nás, maximum pre iného. A to tu už pritom niet ani Tatárov, ani Turkov, ani cisára, ani kurucov…