Rozprávkarka2

Sedeli spolu pri káve. Mali rovnaké meno – a aj rovnaký osud. Jednu podvádzal partner a druhú manžel.

Vyplakali sa, vyžalovali sa a sľúbili si, že si o všetkom povedia. Mali vlastnú spovednicu, kráľovstvo svojich  priznaní – pôvabnú kaviarničku blízko kníhkupectva.

Chodievali tam takmer pravidelne. Vždy, keď sa niečo udialo.

„Máš niečo nové?“ opýtala sa staršia mladšej, keď sa po týždni znovu stretli.

„Nie,“  zaznela odpoveď. „je to rovnaké. Stále čakám, že sa ohlási, vysvetlí mi to. Ale je ticho. Len sem tam čosi zavesí na fejsbúk, status, fotku, podľa ktorých viem, že stále myslí na mňa. Že mu nie som ľahostajná, aj keď už dávno odišiel. A ty?“

„Ja? Povedala som mu, že mu už nebudem brániť. Že môže odísť za ňou a žiť s ňou.“

„No a kde by s ňou býval…“ zasmiala sa mladšia s trochou sarkazmu. „K  nej nemôže ísť, veď má doma manžela. A k vám ju tiež nemôže priviesť, veď si tam ty.“

„Keď ja Ti mám pocit, že tí dvaja sú schopní všetkého. Tak som mu navrhla, nech idú zatiaľ do podnájmu. Časom ho vyplatím. Vezmem si úver, nejako to už zvládnem… s Božou pomocou.“ doložila potichu. A potom s nežným svitom v očiach dodala:  „Priznala som sa mu, že aj ja som si našla prednedávnom priateľa. Odvtedy je u nás tichá domácnosť. Nerozpráva sa so mnou. No odsťahovať sa nechce. Ani po tých desiatich rokoch, čo sa za ňou vláči.“

„A to už prečo?“ čuduje sa mladšia.

„Ja ti ani neviem. Iba mám pocit, že ma začal nenávidieť.  Stačí sa pozrieť na jeho oči a ústa. Uhýba mi pohľadom. A tak  čudne zatína zuby.  Ako keby chcel čosi povedať, no na poslednú chvíľu to prehltne.“

„Je divné, že je ešte stále pri tebe, keď si mu povedala, aby odišiel k nej.“

„Divné.“

Dve kamarátky s rovnakými menami a podobným osudom dopijú kávu,  naplánujú si ďalšie stretnutie – a rozídu sa.

Vedia, že o týždeň môže byť všetko inak – a že sa potrebujú.