Rozprávkarka2

Svet sa mení. Svet nás mení. Všetko je inak. Žijeme inak, dlhšie. Možno aj búrlivejšie. A to, o čom kedysi rozprávali dávne rozprávky, sa straca..

Každého z nás čaká odchod na obávaný, druhý a nepreskúmaný breh. Ako tam pôjdeme? Pripravení? Nepripravení? Zaskočení životom?  Čo bude naším spoločníkom? Kto? Samota? Smútok? Alebo spomienky na to, čo sme prežili? Čo sme našli? Čo sme odhodili?

Majú to spoločné takmer všetky rozprávky. To lúčenie so životom.

…Keď umieral starý kráľ, zišli sa pri jeho posteli všetci jeho synovia…

…Keď umieral drevorubač, boli tam tiež, tí synovia… A jeho žena… A dcéry.. Všetci.

Mala som na túto tému zaujímavý rozhovor so svojim priateľom Ondrejom Kalamárom. Povedal mi:

„No áno, ale vtedy ľudia umerali v štyridsaťpäťke… A dnes sa dožívame osemdesiatky… Sedemdesiatnici sú ešte vitálni a svieži… Prežívajú odchod detí… Neskôr aj odchod vnúčat. No prežívajú aj niečo, čo tí starí králi a drevorubači z rozprávok nemali: návrat lásky.

Niečo podobné mi povedala aj iná priateľka, atraktívna šesťdesiatdva ročná dáma.

„Vieš, šeťdesiatka je mladosť tretieho veku, vtedy sa všetko znovu začína..“

Áno, svet sa zmenil. Už neodchádzame „na druhý breh“ štyridsaťpäťroční, unavení a vyčerpaní bojom o prežitie. Máme čas na ďalší život. Čo si v ňom doprajeme?  Kto v ňom bude mať miesto?

Deti? Veď tie už dávno nie sú deťmi… Majú svoju vlastnú cestu, po ktorej chcú kráčať.

Vnúčatá? Nevinná čistota ich duší je malým zázrakom. Spája roztrhnuté.

Lenže aj vnúčatá raz vyrastú … a nás dobehne náš tretí vek. Predtým, než sa vydáme na druhý breh sa nás opýta:  Stál tvoj život za to?