Rozprávkarka2

Priznám sa, že ma k tejto úvahe priviedla debata na mojej FB stránke, kde som odcitovala časť diela rímskeho historika, Ammiana Marcellina *1  a jeho diela Dejiny rímskej ríše za soumraku antiky. Nepatrím k obdivovateľom a hltačom ľahkého beletristického žánru. Mojou srdcovkou je poézia – a kroniky. Čím staršie, tým lepšie.

Ammianus Marcellinus ma zaujal už pred rokmi, a jeho takmer 800 stranová kniha bola výzvou do boja. Nielen počtom strán, no najmä kronikárskym spôsobom zápisu.

Povedali by ste si: žiadny dej. To je horšie, ako čítať učebnice dejepisu.

A veru nie je. Pretože práve Ammianus vám otvorí oči a nastolí množstvo otázok, na ktoré naše učebnice dejepisu nemajú odpoveď.

Z jeho rozsiahlych spisov ma zaujalo 4 storočie, to, čo sa odohrávalo na našom území. Klasické vedomosti o rímskej légii pri Laugariciu pri tom veľmi rýchlo blednú.

Od prelomu letopočtov sa na územie južného Slovenska presídlil kmeň Kvádov. Ich vzťah ku Rímskej ríši sa formoval podľa toho, aký cézar, pardón, opravím sa – augustus – práve vládol. Tá oprava má svoje opodstatnenie.

Rozdiel medzi augustom a cézarom nám najlepšie vysvetlia pomery Rímskej ríše, ktoré viedli k takz. tetrarchii. Zaviedol ju Dioklecián, a znamená štvorvládie štyroch cisárov – dvoch mladších a dvoch starších. Tí starší používali titul augustus, mladší cézar.

V časoch tetrarchie územie južného Slovenska, obývané Kvádmi, patrilo k dôležitým strategickým záujmom Rímskej ríše. V pláne bolo vytvoriť z neho novú provinciu, na druhej strane Dunaja. Viacerí cisári tento plán buď odmietali, alebo sa ho snažili naplniť. Vojnovou politikou, ktorá vyvolávala ustavičné šarvátky na hranici Limes Romanus, sa im to nedarilo.

Tak to skúsili inak – ponukou vazalstva a výhodných mierových dohôd.

O kráľovi Vanniovi a jeho kráľovstve vieme čo to z učebníc.

Nevieme však, že v hre bol ďalší kráľ. Vychovávaný na dvore Konstantia II, v jeho rodine. Dostal sa tam spolu s ďalšími synmi germánskych, kvádskych a sarmatských kniežat. Ešte ako princ. Patril ku skupine mladíkov, ktorých poslali do Rímskej ríše spriatelené kmene na druhej strane Dunaja, teda Barbariku, ako záruku priateľských úmyslov v rámci nových klientskych vzťahov.

Ammianus nám prezrádza aj meno mladého kvádskeho kráľa: Araharius. Po smrti svojho otca sa vrátil na územie Slovenska, aby tam vládol.

O tom, že medzi Rimanmi a Kvádmi v istú dobu skutočne vládli priateľské pomery, svedčí aj to, že za Dunajom vznikali nevojenské stavby na spôsob rímskych provinciálnych rustikálnych vill. Za všetky stačí spomenúť Cífer – Pác. Netreba sa mýliť, nie je to žiadna vojenská pevnosť, ale sídlo bohatého veľmoža, ktorý si doprial rímsky prepych. Preto predpokladám, že po návrate z Ríma sa mohol Araharius usadiť práve tu. Ale je to len moja domnienka.

Vrátim sa k pôvodnému článku o Kvádoch na mojej FB stránke.

Okamžite tam vznikli otázky, kto vlastne boli. Či boli skutočne jedným z kmeňov Germánov, ako to tvrdia oficiálne pramene, alebo Slovania – zaznelo tam aj to. Konšpiračné teórie sa krútia okolo interpretácie slova Quad – had. No dobre. Riadne pritiahnuté za vlasy. Ale keď si pozriete dobove mapy stredného Barbarika, kde bolo usadené uzemie Kvádov, nájdete na nej minimálne jedno pomenovanie, ktoré má nádych slovanstva. Zarážajúci je symbol v tvare slovanskej runy vo forme pečatí na tehlách, ktoré archeológovia našli, keď odkrývali nález v Cíferi. A toto môžem potvrdiť. Bola som na prednáške v Archeologickom múzeu, kde premietali okrem iného aj snímku spomínanej tehly – s pečaťou tehliara, čo ich vyrábal a dodával na stavbu cíferskej villy.

Ale zas – pôvod Kvádov nie je pre mňa dôvodom, aby som pre to nemohla spávať. Z Ammiana som sa dozvedela iné, omnoho dôležitejšie veci. Snažili sa žiť s okolitými kmeňmi v mieri. Či to už boli Markomani alebo Sarmati.

Národ Sarmatov je tiež zaujímavý. . To, že Ammianus Marcellinus použil v svojich spisoch názov Sarmati, ešte presne nelokalizuje miesta ich sídlisk. V internetových prameňoch je spomínané, že boli polokočovný národ. Je však možné, že časť z nich sa usadila v Panónii (dnešné Maďarsko), ktorú predtým obýval keltský kmeň Eraviskov. Boli to teda tí, čo v Maďarsku žili pred sťahovaním národov a príchodom Húnov.

Kvádi s nimi vytvorili kmeňový zväzok. Tak ako aj s Markomanmi. Nevideli v okolitých susedoch nepriateľov, ale bratov. Spolubojovníkov v dobe ohrozenia a spoluochrancov v dobe mieru.

Čo nám o autorovi Dejín rímskej ríše za súmraku antiky prezrádza wikpedia: 

*1 – Ammianus Marcellinus (* okolo 330 – † medzi 391 – 400) bol rímsky historik, posledný významný predstaviteľ rímskej pragmatickej školy a významný prameň informácii o dejinách neskorej antiky. Jeho dielo pôvodne pokrývalo udalosti od roku 96 do roku 378, významnejšie úseky sa zachovali ale iba o rokoch 353 – 378. Narodil v sýrskej Antiochii niekedy medzi rokmi 330 – 335 v zámožnej rodine gréckeho pôvodu. Jeho literárna činnosť je úzko spätá s jeho vojenskou kariérou, ktorú začal za vlády cisára Konstantia II. a ktorá mu poskytla látku pre väčšinu jeho diela. Zúčastnil sa niekoľkých ťažení proti Peržanom na východnej hranici Rímskej ríše, aj na mnohých ďalších vojenských ťaženiach proti Frankom aj Gótom. Jeho postavenie sa menilo v závislosti na osobe práve vládnuceho cisára – zdá sa, že u Konstatia upadol do nemilosti, ale opäť sa vzmohol za cisára Juliana, ktorý podporoval pohanských šľachticov a obnovenie pohanskej elity. Spolu s Juliánom sa zároveň zúčastnil na druhej veľkej výprave na východe, pri ktorom Julián zahynul a sám historik skoro prišiel o život.

Posledné obdobie svojho života strávil činnosťou historika v Ríme. Výsledkom jeho literárneho úsilia sa stali Rerum gestarum libri XXXI (31 kníh dejín), ktorými si už za života získal úspech. Zomrel niekedy po roku 395, pravdepodobne okolo roku 400. Bol to posledný historik pohanskej éry Rímskej ríše.