Rozprávkarka2

Vždy ma fascinuje, s akou ľahkosťou sme prijali zažívané dogmy, ktoré nám v školských a študentských časoch uložili do hlavy ako nemeniteľnú pravdu.  V tomto článku sa budem zaoberať dvoma takýmito dogmami:

1. Nikdy sme nemali „svojho“ kráľa ani kráľovnú.
2. Kristianizácia našich území začala po príchode Cyrila a Metoda.

K obidvom dogmám som už dávnejšie zachytila polemiky. Napr. Svätopluka nazval kráľom v svojej bule aj pápež  Hadrián. Napriek tomu ho mnohí označujú len slovom knieža alebo vládca Moravanov. Vie sa aj to, že snahy o kristianizáciu nášho územia boli už pred cyrilo-metodovskou misiou. Dokonca aj to, že prvými kresťanmi u nás boli Ariánci a to cca 400 rokov pred Cyrilom a Metodom. Tu sa však končí väčšina vedomostí a to, čo sme sa učili v škole,  je do nás vtlačené príliš hlboko a príliš nemenne. Slávime príchod Cyrila a Metoda a hádame sa, či sme mali kráľov.

Poďme sa pozrieť o 400 rokov pred cyrilo-metodskú misiu a preskúmajme, čo sa tu vtedy dialo.

Sme na prelome štvrtého a piateho storočia. Školské učebnice tvrdia, že vtedy tu sídlili germánske kmene a o Slovanoch sme ešte nechyrovali.  Dajme sa teda na útek  zo stránok školských učebníc a poďme na lov. Kam? Do Googlu. Dozvieme sa, že v  šiestom storočí  prejavil snahu o misionovanie nášho územia istý Columbianos, misionár a pútnik, pôvodom z Írska, ktorý v svojej dobe podnikol jednu z najväčších misionárskych pútí. Nedorazil k nám, napokon to  vyhodnotil tak, že nie je ešte Hospodinovým zámerom, aby k nám došlo slovo pravej cirkvi. Ariánci však boli u nás  už dve storočia pred ním.

Rímsky solid s podobou Konštantína I.

Vlastne už za vlády Konštantínovcov. Vieme, že Konštantín Veľký zrovnoprávnil dovtedy prenasledované kresťanské učenie s ostatnými náboženskými prúdmi. Kresťania mohli teda slobodne a voľne vyznávať svoju vieru. Posledným z Konštantínovov bol Julián Apostata. Okrem náboženských rozporov a polemík musel riešiť aj vojnové konflikty. Jedným z nich bola aj vojna s Markomanmi a Kvádmi na severnej hranici Rímskej ríše. V rímskych légiách bolo mnoho Ariáncov. Po skončení markomanských vojen sa usadili v pohraničí.

Čo sa však dialo na druhej strane hranice, za Limes Romanus?

Rimanom sa zdalo, že sú tam iba husté lesy. Je tam však oveľa viac: územie Suebov. Kto sa za slovom Suebi skrýva? Voľný zväzok dvoch kmeňov – Markomanov a Kvádov. Rozprestiera sa na celom území Čiech a Moravy, časti Rakúska,  zasahuje južné  aj stredné Slovensko. Je to voľný kmeňový zväz , Markomani aj Kvádi majú v ňom rovnaké postavenie, nikto nie je nikomu podriadený.

Vládcovia tohto štátneho útvaru sú v antických spisoch nazývaní rex – čiže kráľ. Z nejakých záhadných dôvodov si od nich udržujeme dištanc, akoby vôbec neboli naši. Otázka je: prečo? Odpoveď na ňu dáva ich pôvod. Aj o tom nás učili na hodinách dejepisu: patrili vraj ku germánskym kmeňom. Ale keď sa pozrieme na etymológiu ich mien, máme nárok na zaváhanie: Marobud – kde je v tom čosi germánskeho? Alebo Katvalda? Ballomar? Tudro, otec nám známeho kráľa Vannia?

Rub rímskeho solidu s podobou legionára.

Neriešme však pôvod a presuňme sa od Juliana Apostatu o dve desaťročia ďalej. Rímsku ríšu začínajú sužovať aj iné pohromy, nielen vojny: hladomor a epidémie. Ariánci, čo prišli na severnú hranicu spolu s rímskymi légiami, sa zámerne – aj vďaka svojej viere – vyhýbajú bojom. Už sa tu usadili, spriatelili sa s pôvodným obyvateľstvom, založili si rodiny, rozprávajú ľuďom z okolitých osád a miest, o bohu, ktorý si praje rozdávať lásku a nie smrť. Z rozprávania sa stane krásna legenda, ktorá doputuje až do tých hlbokých lesov, o ktorých si Rimania myslia, že tam nie je nič. My sme si už povedali, že je tam predsa len niečo je. Nie sú to zvyšky kvádskeho kráľovstva, ktorému vládol pred troma desaťročiami Vannius. Toto je štátny útvar Markomanov, ktorí rozšírili svoju pôsobnosť aj na územie spriatelených Kvádov, čiže na Moravu a Slovensko.

Tomuto štátnemu útvaru kraľuje žena. Radšej to napíšem veľkým písmenami: ŽENA!!!

Volá sa Fritigil.

Nevieme, kedy sa presne narodila a ani kedy zomrela. Wikipedia uvádza, že žila na prelome štvrtého a piateho storočia a že bola poslednou markomanskou kráľovnou. Jednoznačne však bola tou, ktorá počas svojho života poslala poslov so vzácnymi darmi za svätým Ambróziom a požiadala ho  o zostavenie nového kresťanského učenia pre potreby jej kráľovstva. Ambrózius jej vyhovel, napísal ho a poslal. Aby potvrdila pravdivosť a správnosť tohto učenia, osobne, sama sa vybrala za Ambróziom do Milána a dala si ich tam podpísať.  Mala kresťanskú náuku priamo z rúk svätca. Zaviedla ju najprv na kráľovskom dvore – a to, že sa už v štvrtom a piatom storočí stretávame s prvkami kresťanstva na našom území, dokazuje, že nové učenie úspešne implementovala do celej krajiny.

Bola teda nielen našou prvou historicky známou kráľovnou, ale aj propagovateľkou kresťanskej misie.

Predstavu o podobe kráľovnej Fritigil môžeme nájsť v pútnickom mieste Žarošice

Podľa všeobecnej mienky význam cyrilo-metodskej misie bol hlavne vo vypracovaní liturgií v slovanskom jazyku. Otázka je – v akom jazyku vyznávala Krista kráľovná, ktorú rímsky svet považoval za barbarku? Snáď po latinsky? A mali Markomania a Kvádi písmo?

Bolo by odvážne tvrdiť, že áno?

Vieme, že národy za Limes Romanus používali ako písmo runy, ktoré boli v podstate tiež vytvorené pre náboženské účely, aj keď treba podotknúť´, že pohanské náboženstvo obsahovalo širšiu koncepciu, do ktorej bolo zahrnuté aj liečiteľstvo, prípadne pojmy času (kalendár) a pod. A keďže runy boli výsadou kňazskej vrstvy (druidi, šamani ) viem si predstaviť, že vpustiť do nich vierouku „cudzieho“ boha bolo pre nich rúhačstvom.  Písmo tu existovalo, bolo však chránené a určené len pre úzky okruh vyvolených. Preto vznikla potreba nového písma, ktorej sa Cyril s Metodom o pár storočí neskôr ochotne ujali.

Akým spôsobom šírila novú vierouku kráľovná Fritigil, nevieme. Jasné je však, že ovládala písmo, aké sa používalo v Rímskej ríši – veď svätý Ambrózius jej zaiste neodpovedal v runách. Z toho môžeme usúdiť, že bola vzdelaná žena – a obraz barbarskej kráľovnej sám od seba mizne.

Jej misia sa zrejme šírila predovšetkým ústnym podaním – cez Ariáncov, starousadlíkov, ktorí prišli na Limes Romanus spolu s poslednými rímskymi légiami. A že bola v šírení viery úspešná, bol aj fakt, že nové vierovyznanie prijal aj jej manžel. Takže: mali sme kráľovnú, iniciátorku prvej kresťanskej misie na našom území. Predsa však o nej naše učebnice, aj naša história mlčia.

Kto vie, prečo…

Žeby preto, že bola žena?

Ilustračné zdroje: wikipedia.