Rozprávkarka2

Ehm. Dobre. Začnem o sebe. Som kára. Celkom obyčajná. Taká, čo zvykne ťahať náklad. Nuž som si len tak stála pri ceste a čakala, kto na mňa začne nakladať.

Našlo sa ich pár. Šup prvú várku na mňa. Šup druhú. Tretiu, potom štvrtú a tak ďalej.
Pýtam sa sama seba:
„Ktože bude ten ťažký náklad ťahať?“
Prihlásili sa. No, čo mám povedať. Bolo ich plno. Ťava, kôň, vôl, kobyla, krava, somár, pes, mačka, ba aj myš.
Zapriahli sa do mňa a ako ťahajú, tak ťahajú. Po rovnej ceste, z kopca, ba aj do kopca. Prvá to vzdala myš. Ťahala najslabšie, no aj tak bola najviac vysilená. Vyskočila na mňa a zaspala bez toho, aby si uvedomila, že spravila náklad o čosi ťažší. Po nej sa ocitla na náklade mačka. Aj ona bola unavená a potrebovala si zdriemnuť.
Po mačke pes, po psovi krava, po krave kobyla, po kobyle kôň a po koni ťava.
Napokon si aj vôl povedal:
„A čo som ja vôl, aby som takto makal?“
Nevšimol si, že v záprahu ešte stále zostal somár. Len začal okoloidúcim vykladať, čo všetko doteraz spravil. Na jeho slová sa zobudili mačka, aj myš, aj krava a pes a kôň a kobyla a ťava. Začali sa navzájom prekrikovať.
„Aj ja som ťahal… Aj ja… Aj ja…“
Sedeli na mne, naparovali sa a chválili, kto so mnou prešiel väčší kus cesty. Až mi z toho takmer praskli kolesá.
A somár?
Nuž ako somár.
Bol jediný, čo nič nepovedal.
Ako by aj mohol, keď bol celý zaliaty potom a ledva dychčal, ako ma ťahal aj s tými chválenkármi do kopca?