Rozprávkarka2

Zhotovili ho majstri z vzácneho čínskeho papiera. Mal farby dúhy a jeho povrch pripomínal kožu starca, zhužvanú od vrások smiechu. Občas sa ho dotkli krehké dlane malého dievčatka. Ich dotyk lampionu hovoril:

,,Si krásny… „

V hlase dievčatka sa chveli spomienky. Myslelo na chvíľu, kedy jej nový lampión priniesol otec. Kúpil jej ho na sviatok sviečok. A sľúbil jej, že uvidí cisára. Pavilónom, kde vtedy stáli, vial južný vietor. Miešali sa v ňom vône sakury s vôňou santalového dreva. Otec vložil dievčatku lampion do rúk. A pohladil ho po čiernych, dlhých vláskoch. Bola to krásna spomienka… Páčila sa nielen dievčatku, ale aj lampiónu.

Dievča prešlo dlaňou po voskovom povrchu a dodalo:

,,Škoda, že nesvietiš…“

Bolo to tak. Lampión stratil svoje svetlo počas tej dávnej, pamätnej slávnosti sviečok, ktorá sa konala v záhradách  zakázaného mesta. Vznášal sa vtedy nad davom, čo volal na slávu cisára, pyšný a šťastný, že patrí medzi množstvo ďalších horiacich lampiónov. Bol to najkrajší deň jeho života. Láskala ho zamatová noc, kolísal ho vietor, opájali ho vône rozkvitnutej sakury.

A práve sakura sa mu stala osudnou. Dav ho vytlačil až pod ňu. Jeden z konárov sa doňho zapichol. Ozvalo sa praskanie.  Cez natrhnutú štrbinu sa vodral do neho vietor a sfúkol horiaci plamienok.  Odvtedy bol lampión presvedčený, že už nikdy nebude svietiť. Nevzpieral sa svojmu osudu. Nereptal, keď sa ocitol v kúte, plnom pavučín. Len smútil…

Jeho smútok si všimla po mnohých rokoch  tma, čo ho láskala počas slávnosti sviečok. Opatrne sa dotkla prstom jeho rany. Pohladila ho. A vtedy sa stal prvý zázrak. Trhlina na lampióne sa scelila.