Rozprávkarka2

Tá malá bytôstka, ktorú nosíme v sebe a ktorej hovoríme duša, nie je hocikto. Ani hocičo. Je to maličká víla. Vie sa rozsvietiť na modro – keď sme šťastní, keď sa tešíme, keď máme radosť, keď prežívame pokoj a lásku. Stačí sa pozrieť do očí takému človeku – a vidíte ju tam. Najprv ako veselý ohníček. Ten chvíľku tancuje a potom naberá na seba podobu víly.

Kde sa vzala, nikto nevie… len stará rozprávka.

Úplne na počiatku bola víla Dušička modrým vtáčikom. A jej úlohou bolo robiť svet krásnym. Mala čarodejnú moc. Vedela sa rozprsknúť ako iskry z prskavky – z jedného vtáčika na tisíc, desať tisíc, milióny… A kde zaletela, tam svietila.

No ani tá stará rozprávka nevie, ako sa dostala do ľudského tela. Možno to bolo poslanie, ktoré jej bolo dané na počiatku sveta.

Telo má však zvláštnu moc. Nasycuje sa vlastnou túžbou. Prepĺňa sa svojim vlastným egom a svojou potrebou mať, vlastniť. Čím je tá potreba väčšia, tým menej je miesta pre malú modrú vílu. Nevie rozprestrieť krídla.

No keď je telo oslobodené od túžby mať a vlastniť, maličká víla rozprestrie svoje krídla naplno a  premeni sa na  žiarivého vtáčika.

Vtedy je ako betlehemská hviezda. Každý ju vidí, každý ju cíti, aj keď je ukrytá v hlbinách ľudského bytia.

Je proste tým, čím bola na počiatku. Žiarivým modrým vtáčikom šťastia.