Rozprávkarka2

Pozrime sa na osobné zápisky Juraja Thurzu. Nachádzajú sa vo vzácnej rodinnej biblii a podrobne nám vykresľujú nielen osudy veľkého palatína, ale aj jeho rozmýšľanie a citový svet.

Palatín Juraj Thurzo

Urodzená a vznešená pani Žofia Forgáčová z Jelenca, dcéra Šimona Forgáča, najsladšia manželka urodzeného a vznešeného pána Juraja Turzu, keď s uvedeným pánom a svojím mužom najsvätejšie prežila 5 rokov bez 11 dní v bezúhonnej láske, v ťažkej chorobe ležiac, ostatne tehotná, keď prinášala plod dieťaťa [rodila] zbožne a ticho z údolia trápení odišla do neba v Bytčianskom kaštieli 27. novembra roku 1590 medzi deviatou a desiatou rannou hodinou v 22. roku svojho veku. Pochovaná je v bytčianskom kostole.

Ten istý vznešený a urodzený pán Juraj Thurzo oslávil svoj druhý sobáš so vznešenou pannou Alžbetou Coborovou, dcérou zbožnej pamäti vznešeného pána Imricha Cobora z Coboru a Coborszentmihály (Zombor v Srbsku), cisárskeho radcu a kráľovského komorníka v Uhorsku a manželky vznešenej pani Barbary Peréniovej na hrade Šaštín 11. februára roku 1592.

Ján Thurzo, prvororedý syn vznešeného a urodzeného pána Juraja Turzu a jeho manželky, vznešenej a urodzenej pani Alžbety Coborovej, sa narodil 4. augusta roku 1593 medzi druhou a treťou hodinou ráno pred svitaním, ktorého mal Boh ochraňovať a čo najdlhšie v budúcnosti pri živote uchovávať. Ján Turzo, prvorodený syn toho istého vznešeného a urodzeného pána Juraja Turzu, 1. marca 1594 bol zo života vytrhnutý, ktorého duša sa spojila s dušami nebeských druhov, pred očami nebeského Boha bol ukončený a pohreb bol celebrovaný v bytčianskom kostole 6. marca 1594.

Zaujímavé sú najmä prívlastky, ktoré adresuje svojim dvom manželkám. Žofii vraví ,,najsladšia“ a Alžbete ,,najdrahšia“. V čase, keď žil, bola kvetnatá dvorná reč takmer povinná, najmä v šľachtických kruhoch. Keďže v ďalších zápiskoch často používa pojem ,,najdrahšia manželka“, dá sa predpokladať, že Žofia bola predsa len jeho srdcu bližší, tú totiž označil za ,,najsladšiu“.

Nech to už bolo akokoľvek, z pohľadu dnešných čias si Juraj Thurzo zasluhuje našu pozornosť nielen ako významný cisársky diplomat a palatín, ale aj ako starostlivý manžel a otec. Veď pre svojich sedem dcér dal postaviť  Sobášny palác, budovu, v ktorej sa odohrávali všetky svadby, plesy, alebo významnejšie udalosti.

Vrchol Thurzovej životnej kariéry znamenala jeho voľba za uhorského palatína. Palatín bol po panovníkovi prvý muž v krajine s rozsiahlou politickou, vojenskou, finančnou a súdnou mocou. Jeho plat bol 1 000 zlatých ročne. Mal právo vyniesť rozsudok smrti aj nad osobami šľachtického pôvodu. Jeho povinnosťou bolo byť spravodlivým sudcom bez ohľadu na pôvod a postavenie osôb. Všetkými prostriedkami mal ochraňovať bezbranných – tak, ako to bolo zakotvené v prísahe, ktorú skladal pred snemom.

Ako prezrádzajú portréty, Juraj Thurzo nebol práve najväčší krásavec. No práve on je dôkazom toho, že aj v „nepeknom“ ľudskom obale sa mže skrývať veľký duch.

Alžbeta Báthoryová bol prvý závažný prípad, ktorý mal vyriešiť. Prežil  ju len len o dva roky. Zomrel, keď nemal ani 50 rokov. Z jeho ôsmych detí bolo sedem dcér a jediný syn – Imrich.

Juraj Thurzo bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov protestantizmu na v Uhorsku. Udržiaval styky s významnými zahraničnými protestantmi a univerzitami, podporoval zakladanie evanjelických fár, škôl a gymnázií a študentov študujúcich v zahraničí.

Bol podporovateľom humanistickej vzdelanosti, v jeho službách pôsobili viacerí humanistickí vzdelanci. Okrem iných jazykov, on a celá jeho rodina ovládali aj slovenčinu. Jeho najbližší spolupracovníci a radcovia boli zväčša zemani slovenského pôvodu. Ako palatín sa pri sporoch v Banskej Bystrici a Krupine postavil za záujmy Slovákov (slovenských mešťanov) a vo svojich vlastnoručných listoch mestám používal vyjadrenia „nostra natio Slavica“ alebo „naša slovenská nácia“.

Juraj Thurzo bol mimoriadne vzdelaný – hovoril latinsky, grécky, nemecky, maďarsky, slovensky a dorozumel sa aj chorvátsky – v gréčtine dokonca písal básne. Z Bytče urobil stredisko humanistickej vzdelanosti. Podporoval umenie, školy a kostoly. Na koncertoch vystupovali hudobníci pozvaní z Viedne.  Slovenčina bola veľmi používaná na jeho panstvách aj v úradnom styku. Keď boli jeho majetky ohrozené, nechal poklady presunúť z bytčianskeho zámku na bezpečný hrad Lietava. Spolu so šperkami tam uložil aj archív a celú svoju knižnicu. Práve tá zasluhuje veľkú pozornosť – obsahovala viac ako 800 zväzkov kníh, napr. Dejiny Perzie od Petra Bizara, Históriu Rimanov od Alexandra Appianiho, História Ameriky od Jakuba LeMoyna, diela Sokratove a Aristotelove, knihy Erazma Rotterdamského, Homérova Odyssea, Ezopove Bájky, Múnsterovu Kozmografiu, objemné Základy medicíny od Leonarda Fuchsa.
Zúčastnil sa na viacerých protitureckých bojoch – 1590 pod Ostrihomom, 1593 pri Stoličnom Belehrade, 1594 na oslobodení hradov Hajnáčka, Modrý Kameň a dobývaní Ostrihomu 1601. Vo víťaznej bitke bitke pri Székesfehervári (Stoličnom Belehrade) bol vážne zranený. Zomrel v Bytči 24. decembra 1616.