Rozprávkarka2

Vyšla som si pred chvíľkou do záhrady, unavená z celodenného sedenia za počítačom. Písmenková práca je opojná, aj keď nevďačná. V niektorom okamihu začne bolieť hlava, chrbát, aj oči – a zažiada sa čerstvého vzduchu.

Brodila som sa snehom a pozerala sa na stopy, osvetlené mesiacom. Nebolo ich veľa. Nejaký ten vták, túlavá mačka. Bývam na kraji Žiliny, na mieste, kde aj líšky zabúdajú dávať dobrú noc..

Zimná záhrada má svoje čaro a svoje spomienky. V lete visela medzi jabloňou a smrekom sieť. Keď som bola taká unavená ako teraz, ľahla som si do nej. Nado mnou nebo, v hlave tíš.

To by som potrebovala aj teraz. Prečistiť si myšlienky čistou, letnou oblohou.

A tak si predstavujem, že ležím v sieti. Vietor ma jemne hojdá zo strany na stranu. V záhrade je plno miesta pre ďalšie siete. Sú prichystané pre tých, s ktorými je mi dobre. Pre mojich priateľov z reálu aj z virtuálu. Usmievam sa a potichu tu na nich čakám.

Viem, že prídu. Pomaly, opatrne, nenápadne, no o chvíľu sa ich myšlienky spletú s mojimi.

Teším sa na nich…