Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Najstarším slovenským emigrantom, ktorého som spoznala aj osobne, bol Šuster. Pochádzal z Oravy a vyučil sa za obuvníckeho učňa. Do Ameriky prišiel v prvej emigrantskej vlne, začiatkom štyridsiatich rokov. Pochádzal z dvanástich detí. Scenar jeho príbehu je modelový pre jeho vekovu skupinu: chudoba doma, žiadne vyhliadky na prácu, útek, dočasná práca v Hamburgu, kde si zarobil lístok na ,,šift“, a potom plavba cez oceán…

     Nebol prvým slovenským usadlíkom, ktorý zakončil svoje putovanie v Berwyne. Už pred ním, začiatkom štyridsiatich rokov, sem prišli iné skupiny. Šuster však začal novú éru berwynskej emigrácie. Stal sa nepísaným vajdom a kráľom tunajšej emigrantskej komúny. Mal podobný príbeh ako hodinár Francli, len s iným koncom. Netúžil po tom, aby sa na ňom splnil ,,americký sen“. Až do konca svojho života zostal v hĺbke svojho srdca Slovákom.

     Ako mladý obuvnícky učeň, ktorý si ledva pričuchol doma k remeslu, si založil obuvnícku dielňu. Spočiatku bola výnosná. Ešte nenastal boom lacných čínskych a vietnamských topánok. Amerika sa spamätávala z krízy a iba vchádzala do obdobia budúcej prosperity. Preto obyvatelia Berwynu uvítali medzi sebou mladého pracovitého obuvníka a nosievali mu mnoho zákazok. Jeho meno sa stalo v Berwyne známym a zvučným. Napriek tomu jeho konto nikdy nestučnelo.

    Šuster mal totiž zvláštnu vlastnosť, či skôr danosť, ktora ho neopustila ani v peniazmi posadnutej Amerike. Mal hlboké sociálne cítenie. Najmä k svojim krajanom. Zaujímal sa o každého nového emigranta, ktorý zakotvil v Berwyne. A všetci z nich na neho spomínajú s úctou. Pokladal totiž za svoju povinnosť poskytnúť im dočasný útulok, až kým si nenájdu prácu a nevybudujú nový domov. Tým sa však jeho záujem a starostlivosť neskončila. Ďalej sledoval ich osudy. Vlastne to bol on, ktorý prišiel s nápadom založiť slovenský klub. Emigranti sa totiž často schádzali u neho po večeroch na kus reči a jeho maličká dielnička im po čase nestačila.

    Miesto toho, aby si kúpil nový dom a išiel bývať ,,slušnejšie“, investoval Šuster svoje ušetrené doláriky do klubu. Usporiadal zbierku a ako prvé do nej vložil vlastne úspory. Emigranti jeho kráľovské gesto podporili a vďaka tomu klub uzrel svetlo sveta. Šuster to nikdy neoľutoval, ani potom, keď jeho pomerne prosperujúce remeslo začalo upadať. Postupný zánik obuvníckej dielne spôsobila éra nových lacných čínskych topánok, ktoré sa už neopravovali, ale vyhadzovali.

    Ale emigranti nezabudli na Kráľa skrachovancov a žobrákov. Takúto prezývku dostal vďaka tomu, že sa zaujímal o každého, kto sem doputoval zo starej vlasti, bol bez práce, takrečeno o žobráckej palici a potreboval pomoc. Starali sa o neho, ako vedeli. Jeden z nich, ktorý si v Berwyne vybudoval prosperujúcu pekáreń, mu napríklad každé ráno nosil papierový sáčok, plný čerstvo upečených žemlí. Iný nu zas dal  doživotné právo na bezplatné stravovanie v svojej reštaurácii. Keď pre nedostatok príjmov nevládal zaplatiť elektriku či plyn, vždy sa našiel niekto, kto vzal na seba jeho dlhy.

     Pár dní s ním som strávila aj ja. Dodnes spomínam na malú izbičku v podpivničenom priestore, ktorá mu slúžila ako bývanie aj dieľňu zároveň. Ako sa na správneho obudníka patrí, posteľ mal uprostred rozostavaných topánok. Nechýbalo obuvnícke kopyto a množstvo nástrojov, ktorými opravoval: kladivká, klieštiky, štipce. Na poriadok si príliš nepotrpel, periny mal len tak prehodené cez horný okraj postele. Zato všetky topánky, ktoré opravoval, sa ligotali, voňali obuvníckym krémom a skveli čistotou. Nepísaným zákonom bolo priniesť Šustrovi pri prvej návšteve domácu slivovicu. Tu miloval. Mal vždy prichystané na stole poháre a častoval ňou každého, kto k nemu prišiel.

     Kráľ emigrantských skrachovancov a žobrákov zomrel pred štyrmi rokmi. Emigranti mu vystrojili krásny a bohatý pohreb. Nikto však nevedel, aké meno vyryť na tabulu, ktorú mu dali spraviť. Pre všetkých bol odjakživa Šuster, obuvnícky majster, čo rozumel svojmu remeslu a mal veľké srdce.

pokračovanie