Rozprávkarka2

Hovorí sa, že v časoch, keď na Slovensko tiahli Turci, dal gróf Pongrác zavolať pod Želhosť najzručnejších kováčov. Chcel od nich meč, čo každého Turka porazí.

Najstarší kováč mu vraví.

„Aj by sme ukuli, pán gróf, nemáme tu však kováčske vyhne ani strechu nad hlavou. Ako máme kovať?“

Preto im dal gróf postaviť dedinu, Strážu. Odvtedy tam vraj rod kováčov neustále žil a neustále železo kul.

Po rokoch sa tam narodil aj zázračný kováč Jurko. Toho stretlo šťastie, ešte kým bol chlapča. Matka ho raz poslala do hory bylinky zbierať. Prišiel až k rokline, čo viedla do hlbokej skaly. Jurko chcel vedieť, čo sa v skale skrýva. Vošiel dnu. Našiel tam čudného starca s dlhokánskou bradou. Bol to sám Želhosť, vládca železného vrchu. Tomu sa zvedavé chlapča ihneď zapáčilo. Zavolal ho, aby sa usadil vedľa neho k ohňu, a začal ho skúšať:

„Ak zostaneš so mnou, dám ti všetko zlato sveta.“

„Načo by mi bolo zlato!“ zasmial sa Jurko. „Ja mám radšej horu.“

„Čože máš z hory?“ skúšal ho ďalej starec. „Iba v nej vietor píska a severáky dujú. Za zlato si však kúpiš, čo len chceš. Dom, statok i bohatú nevestu!“

„Aj keď v nej vietor píska, nevymením ju! Kam by som chodil píšťalku z brezy krútiť?“ spytuje sa Jurko. „Hora je moja priateľka. Keď je zle, ochráni ma. Keď dobre, s ňou je mi ešte ľahšie pri srdci. Je mojím domom aj statkom zároveň. A nevesty mi zatiaľ netreba.“

Starec videl, že chlapca neprehovorí. Povedal mu:

„Natiahni ruky nad oheň. Dostaneš taký dar, aký nemá žiaden kováč.“

Jurko ho poslúchol. Na jeho počudovanie ho oheň nepálil, len sa mu do rúk vliala zvláštna sila. Vzápätí sa s ním starec rozlúčil a poslal ho nazad za matkou.

Tá sa už aj bála, že sa v hore stratil. Pýtala sa ho, kde bol. Jurko jej však o stretnutí s čudným starcom nič nepovedal.

Prešlo pár rokov. Keď Jurko dozrel na mládenca, prikázal mu otec, aby zobral do rúk kladivo a pustil sa do kovania. Dal mu ukuť zopár dukátov. Jurko bil do nákovy od skorého rána do neskorého večera. Nevedel, že dukáty, ktoré vyšli spod jeho kladiva, majú zvláštnu moc. Ten, kto si ich vložil do vrecka, už nikdy netrel núdzu.

Po čase si však ľudia všimli, že Jurkove dukáty sú akési iné. Akoby samy lepili na seba ďalšie mince. Zvesť o zázračnom kováčovi sa rozletela po šírom okolí. Dostala sa aj do Budína, na kráľovský hrad. Tam sa o kováčovi dozvedel sám kráľ. Rozhodol sa, že si aj on dá u neho ukuť kráľovské dukáty Po kráľovi prišli aj ďalší šľachtici.

 Z Jurka sa stal zámožný a bohatý kováč. Oženil sa a kúpil si statok. Bohatstvo mu však pomútilo rozum. Chcel ho mať ešte viac. Preto neprestajne kul.

Raz, ako tak opäť stál vo vyhni, dovysoka sa zdvihli plamene a vyšiel z nich Želhosť, vládca železnej hory. Povedal mu:

„Ej, Jurko, Jurko, zabudol si na to, čo si mi kedysi vravel. Za to, že sa ti zlato začalo viacej páčiť ako hory naokolo, vezmem ti dar, ktorý som ti v detstve dal.“

Fúkol na Jurkove dlane. Tie sa hneď začali triasť. Odvtedy Jurko nevládal zdvihnúť kováčske kladivo.

Povráva sa však, že dukáty, ktoré ukul, sú šťastné. Ten, kto ich nosí, bude mať vždy dostatok peňazí. No nesmie nimi platiť, iba ich opatrovať v mešci. Potom sa na ne samy od seba ďalšie groše nalepia.

Pár Jurkových dukátov je vraj ešte vždy zakopaných kdesi pri Stráži. Ukryl ich tam sám Želhosť pre prípad, že by sa našiel ktosi, kto by ich veľmi potreboval.