Zaujal ma komentár, ktorý v diskusii k minulému dielu uviedol jeden z komentujúcich: ,,Maďarské kmene sa nezaujímali z dvoch dôvodov o sever (Slovenska). Nemali taktiku na boj v hornatom teréne, a preto takému terénu sa vyhýbali, no a nemali záujem o zaostalé kmene, ktoré žili v zemliankach v nepredstaviteľnej chudobe.“
Je zvláštne, ako hlboko sa vkorenil vo vedomí niekoľkých generácií obraz zaostalého a chudobného horského národa, ktorý sa vraj vyspelosťou nevyrovnal putovným kmeňov Uhrov, čo prišli do Európy ,,zaujať“ novú vlasť. Zdá sa, že ani najnovšie odhalenia archeológie nevedia tento obraz vytrieť ľuďom z mysle.
Poďme sa pozrieť na Terra de Selinan. Pod týmto menom nájdeme prvý písomný záznam o Žiline. Pochádza z roku 1208. Aj pri minimálnych znalostiach latinčiny vieme, že Terra znamená územie, resp. zem. Hádankou nám zostáva prímenie Selinan. Doteraz sa tradovalo, že je to označenie riečky Žilinčanky, ktorá dala Žiline názov. Pre mňa je však toto pomenovanie veľmi príbuzné slovu Silenci, Selenci . A preklad by potom mal znieť -Zem Seléncov.
Kto bol tento tajomný národ? Nájdeme o ňom vôbec niekde zmienku? Áno a to prinajmenšom v dvoch kronikách.
Prvou je kronika Galla Anonyma Činy poľských vojvodov a kráľov. Uvádza v nej, že Poľania (jeden z poľských kmeňov) bojovali o územia so Seléncami, Pomoranmi a Prusmi. Vytlačili Seléncov z okolia Hniezdna (sídlo prvých poľských kniežat) smerom na juh. Nebol to však nejaký malý neznámy kmeň. Obýval pomerne rozsiahle územia – v Tešínsku, Malopolsku, Sliezku, Olomoucku, ale aj Kysuce, Žilinskú kotlinu a Oravu. Ľud podobného názvu, Silensi, Cilensi, spomína v svojej kronike z 11. storočia aj Thietmar, biskup z Merseburgu. O tom, aký početný kmeň to bol, svedčia archeologické výskumy v Žilinskej kotline. Sú síce sekundárnym dôsledkom výstavby, ktorá tu v posledných rokoch prebieha, no zároveň odokrývajú doteraz neznámy obraz o ľude, žijúcom v desiatom storočí na pohraničnom území medzi Poľskom, Moravou a Slovenskom. A ten sa vôbec nezhoduje s obrazom ,,zaostalých kmeňov“ žijúcich v zemliankach v nepredstaviteľnej chudobe.
Začnime v Bánovej. Je to prímestská časť Žiliny. Mala raritu – konský cintorín. Keď ho miestne JRD rušilo, aby zabralo jeho plochu na poľnohospodársku produkciu, našli sa tu zvyšky hradiska z prelomu 9 a 10 storočia. Bolo to bývanie na svoju dobu vyspelé – s kamenno-drevenými základmi a kolovou ohradou. Takýchto menších hradísk je na území Žilinskej kotliny viac. Hrádok v Bánovej mal však strategický význam. Pod ním viedla jedna z odbočiek starobylej jantárovej cesty – znak toho, že tieto územia žili rušným obchodným životom už v predslovienských časoch.
K tomuto fascinujúcemu miestu ma doviedol staručký 85-ročný učiteľ dejepisu, amatérsky nadšenec histórie a archeológie, Miroslav Pecko. Ukázal mi zvyšky prastarých kamenných koľají, svedectvo toho, že cesta tu skutočne viedla. Nebolo to však jediné prekvapenie, ktoré mi prichystal. Do katastrálneho územia Bánovej patrí aj časť Dúbrava. Dnes sa na nej nachádza orná pôda. Nechajme ale rozprávať pána učiteľa:
,,Práve som zmaturoval, keď sem prišli pred skončením druhej svetovej vojny robiť výskumy archeológovia. Bol to nemecký výskum a spadal do réžie Nemcov. Zavolali ma tam ako brigádnika, tak som videl všetko, čo sa našlo. Nemecká archeologická expedícia vykopala v Dúbrave dva mohylové hroby. V jednom ležala skupina mužských kostier. Centrálna kostra v strede prvej mohyly bola pochovaná v kompletnej bojovej výzbroji. Mala prekrížené ruky na hrudnom koši a v nich meč, ktorý dokazoval, že je to niekto z vyššej spoločnosti. Rukoväť mal totiž vykladanú drahými kameňmi a zlátenú čepeľ. Okolo muža boli elipsovito rozložené ďalšie kostry. Druhá mohyla bola menšia, ale o to zvláštnejšia. Našla sa v nej kostra ženy – s povrazom okolo krku.“
V tomto okamihu môžeme rozprávanie starého učiteľa zastaviť a trochu porozmýšľať. Nález je datovaný do deviateho storočia. V dvoch mohylníkoch vraj bolo spolu 34 kostier. Vykopávky boli natoľko bohaté, že ich nemeckí archeológovia odniesli so sebou a Slovensku z nej nechali iba omrvinky, ktoré sa nachádzajú na hrade v Strečne. Najzáhadnejšia je však menšia mohyla s kostrou ženy. Je totiž dôkazom toho, že v deviatom storočí prevládali na severe Slovenska pohanské pohrebné rituály a že tu ešte kresťanstvo nezakorenilo. Svedectvom toho je práve povraz na krku mŕtvej ženy. V časoch pohanstva mali totiž staroslovienske ženy niečo spoločné s indickými. Keď zomrel vladyka alebo knieža, jeho najmilšia žena (v pohanských dobách bolo u Slovienov mnohoženstvo samozrejmosťou), musela spáchať rituálnu samovraždu tak, že sa obesila nad jeho hrobom.
Ľud, ktorý vedel postaviť rozsiahlu sieť hradísk, mal svoje bojové družiny a rituály, nemohol byť ľudom, žijúcim v zemliankach v nepredstaviteľnej chudobe. Doboví kronikári z desiateho, jedenásteho a dvanásteho storočia o ňom píšu ako o mocnom národe, ktorý si vytvoril svoje vlastné kniežatstvo. To napokon nájdeme zakreslené aj na dobových mapách. Volá sa Silenia. Bola delená , tak ako Moravia Magna, na administratívne celky. Môžeme povedať, že územie Žilinského samosprávneho kraja tvorilo jej východnú časť. V dobových listinách je zaznamenané aj meno kniežacieho rodu, čo tu vládol. Ale o tom v niektorej z ďalších častí.
Použitá literatúra:
Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov, P.G. Dobiš – Od praveku po pád Veľkej Moravy, Miroslav Pecko – Obec Bánova.
Ilustrácia:
biskup Thietmar z Merseburgu v svojej kronike, ktorú písal v roku 1034 tiež spomína Silencov/Cilensov ako jeden zo slovanských kmeńov, ktorý súsedil s Čechmi, Poľanmi a Moravanmi.
rozpravkarka2 Ďakujem všetkým, ...
cokomilka Tak toto je rozpracovanie ...
Martha Bielska Záslužná práca, ...
arierka Milá pani, chválihodné, ...
zabava Rozprávkárka2 ty toho ...
Celá debata | RSS tejto debaty