Rozprávkarka2

Už dávno som nemala také zaprášené ruky ako teraz.  Ukazováčikom utieram prach z chrbta knihy a obzerám si názov na prebale. Sedím uprostred papierovej hory, sklenené dvierka na skriniach sú dokorán roztvorené, police prázdne.

Predvčerom sme domaľovali.

Včera som vyumývala skrine, vyleštila ich. Knihy z políc museli ísť von. Ležia porozkladané v dvoch izbách aj v kuchyni, na dlážke, na sedačke, na konferenčnom stolíku, aj na parapetoch. Po jednej ich beriem do rúk. Je v nich celý môj život. Rozprávky od Boženy Nemcovej – tie mi čítaval brat Karol, keď som mala päť rokov. Hneď vedľa je Nevedko, moja prvá knižka, ktorú som prelúskala sama. Tom Sawyer od Marka Twaina, aj jeho Huckleberry Finn.  Chalúpka Strýčka Toma.   

Neviem, koľko som mala vlastne rokov, keď mi prvýkrát zakázali čítať. Desať, jedenásť? Otecko si všimol, že mi slabnú oči a pripísal to na konto množstva kníh, čo som si nosila z knižnice. No moju túžbu po knihách žiaden zákaz nepremohol.

Ten druhý prišiel neskôr, keď som sa vydala. Láska je slepá. V jej zápale som si nevšimla, že v živote muža, ktorého som si vzala za manžela, knihy nemajú miesto. Presnejšie povedané, niektoré mali: náboženské a teologické. V tých časoch som však už mala vybudovanú veľkú knižnicu – priniesla som si ju do manželstva ako veno. Za slobodna som všetky svoje obľúbené knihy kupovala v antikvariáte. A po vydaji som ich mala zrazu plnú obývačku.

Jedného dňa som zistila, že moje milované knižky sa strácajú. V policiach ich bolo zo dňa na deň menej. Prišla som na to tak, že som si chcela prečítať prvý diel severskej ságy, ktorú napísal Gulbranssen Trygve – Zo smrtnej hory fúka.  Robila som si na ňu zálusk už dlhší čas, no kým deti nosili plienky, sa mi príliš čítať nedalo.  Potom jej zrazu nebolo. Prehádzala som celú knižnicu  a vtedy som prišla na to, že mi chýbajú aj iné knihy. Zamilované – Quo Vadis od Henrika Szienkewicza, Hriech pátra Moureta od Emile Zolu, a ďalšie…

Manžel ich jednoducho vyhodil. Vytiahla som ich zo smetiaka a dala ich nazad do políc. O dva týždne boli v pivnici. Aj odtiaľ som ich doniesla. O mesiac na to som bola svedkom toho, ako pár ,,veriacich“ pálilo moje knižky v domácom vykurovacom kotli. Dôvod? Vraj boli nositeľmi zlého ducha…

Keď som po rozvode túto skutočnosť opisovala niektorým svojim známym, neverili mi. Že knihy sa pálili za Savonarollu…  Nuž, žiaľ, ešte aj dnes sú na Slovensku spoločenstvá a sekty, čo podaktoré knihy považujú za škodlivé a zbavujú sa ich takýmto spôsobom.

V svojom živote som mala niekoľko zakázaných kníh. Z väčšiny sa stali moje osudové lásky. Je ňou Ženatý kňaz , alebo Vtáky v tŕni, či už spomenutý Hriech pátra Moureta… Majú niečo spoločné. Hovoria o utrpení, ktoré prináša prestúpenie zaužívaných konvencií, ale aj o vnútornej slobode, o odvahe skúsiť niečo, čoho sa iní boja, čo je pre iných tabu…

Možno práve preto sa stali mojimi knižnými vášňami.  Možno práve preto som si ich znovu zohnala, napriek plameňom, ktorý im ešte pred pár rokmi hrozil.

Všeličo sa zmenilo. S ľuďmi, čo pálili moje knihy, sa už dávno nestýkam. Pravdupovediac, vyhýbam sa im ako moru. A slobodu, ktorú som vyčítala z tých zakázaných stránok, vychutnávam plným dúškom.

Teraz  sedím medzi nimi, hladím ich chrbty prstami, zamazanými od prachu a usmievam sa. Spomínam pri tom na všetko, čo sme spolu prežili. Knihy z detstva. Knihy, darované z lásky. Knihy, ktoré som celé roky zháňala – Skazu Faeny. Alebo Kosmasovu kroniku. Knihy, moje priateľky.

 Kým ich odložím nazad do vyumývaných a vyleštených políc, chcem si ešte medzi nimi trochu posedieť a zaspomínať. Som s nimi proste silnejšia. Bohatšia o všetko, čo  som z nich vyčítala.