Rozprávkarka2

predchádzajúca časť 

Ležala na posteli, pohodlne uložená na ľavom boku. Na vankúši, čo je podopieral líce, sa jej rozsypali strapaté, červené vlasy. Viečka mala prižmúrené do úzkych  štrbiniek, cez ktoré pozorovala muža pri okne.

Vnem bol celistvý, panoramatický a bleskový. Zachytával v jedinom krátkom mihnutí viečok všetko, čo videla: háčkovanú záclonu s vlnitým okrajom, veľký bledý mesiac, ktorý sa tlačil v okennom ráme, kúsok skla pod záclonou, na ktorom sa leskli čierne mušacince – no a ten muž. Stál tam nahý. Mal dokonalú postavu Michelangelovho Dávida. Pevne modelované dlhé stehná, na ktorých sa mu črtali svaly. Ploché brucho a jemne klenutý hrudník. Kučeravú hlavu mal naklonenú nabok. Pod bradou pridŕžal husle. Jednou rukou prešiel po strunách, nežne, opatrne – pred chvíľou sa tak isto nežne a  opatrne dotýkal aj jej. Druhá ruka mu voľne visela pozdĺž tela. Držal v nej sláčik. Zdvihol ju a položil ho k strunám.

Stmavnutou izbou sa rozoznel zvuk huslí.

Zavrela oči a vnímala hudbu.

Lahodne plynula okolo nej, zavíjala ju do seba, opriadala ju pavučinkou tónov.

 Nechala sa unášať a predstavovala si, že jej rastú krídla.

Hudba mala tú moc, aby ju naučila lietať.

Aby ju naučila padať.

A vznášať sa…

Všetko sa stratilo.  Stmavnutá izba, mesiac v okne, háčkovaná záclona s vlnitým okrajom, posteľ, na ktorej ležala, ba dokonca aj ten muž s husľami.

Jej nahé telo plávalo vesmírom, rozprestreté ako hviezdica, červené vlasy viali okolo nej, zvíjali sa, vlnili, dotýkali sa hviezd, hladili ich a kradli im svetlo. To potom vtekalo do jej čela, odtiaľ do líc a do krku, do ramien, prsníkov, brucha, nôh…

Svietila.

Žiarila  dovtedy, kým počula hudbu.

No potom muž odtiahol sláčik, vybral si husle spod brady a vykročil k starej čerešňovej komode, na ktorej mal odložené puzdro. Otvoril ho a opatrne doňho vložil husle. Vedľa nich slák. Zavrel vrchnák a prešiel po ňom prstom, akoby skúmal, či je na ňom vrstvička prachu. Nebola. Akoby mohla byť, keď husle denne leštil a puzdro utieral mokrou handričkou…

Ešte chvíľu postál pri komode, potom vykročil k nej.

Zostal stáť pri jej hlave, nahý a krásny. Štrbinka očí sa jej rozšírila. Nikdy predtým nevidela mužské prirodzenie tak zblízka. Nevdojak si oblizla pery.

No on si to nevšímal. Ešte stále bol v zajatí svojej hudby.

,,Aké to bolo?“ opýtal sa jej.

,,Neviem…“ odvetila.

Znervóznel. Myslel si, že sa jej jeho hra nepáčila. No ona iba nevedela opísať ten pocit, ten let, vznášanie sa vesmírom, dotyky s hviezdami, prúdenie svetla v jej tele…

Všimla si, že je smutný.

,,Páčilo sa mi to. Veľmi.“ povedala mu.

Nestačilo mu to. Chcel viac. Chcel slová, ktoré by aj jeho vyniesli do výšav. No práve preto, že po nich tak túžil, ich nevedela dostať zo seba.

Nikdy viac jej tak nehral.

Nikdy viac sa tá chvíľa nevrátila.

Nikdy na ňu nezabudla.

V noci sa jej občas sníva o mužovi, čo nahý stojí pri okne, zaliaty svetlom bledého mesiaca a hrá na husliach…