Taký čas je, že iba prší a prší… Niekto by povedal, že je to čas pod psa. A ja zas vravím, že je to naozajstný čas na nejakú starú legendu, rozprávočku, či povesť. Rozmýšľam rýchle, akú… Nuž takú, o žilinskej studni. Tej, čo stojí na Marianskom námestí. Nad studňou sú kovové mreže, chránia zvedavcov, aby nespadli dnu. Na dne sa čosi trblieta, tíško klokoce… Čierne ako smola, rozliata kolomaž. Kto sa narodil v Žiline, nejde k tej studni bližšie, než na dva kroky. Vie totiž to, čo cudzári nie: že sa tam utopila žilinská bosorka.
Stalo sa to takto:
Pod Kálovom, na samom kraji Žiliny, kedysi stála vyhňa. Jej majiteľom bol šikovný a chytrý Melchar. Ten mal chrbát široký ako medveď a ruky ako lopaty. Dokázal zdvihnúť aj to najťažšie kováčske kladivo. Keďže naširoko a naďaleko žiadnej inej vyhne nebolo, chodili za ním všetci obyvatelia zo Žiliny i z blízkeho okolia. Jedni si dali u neho kovať kopytá pre dobytok, iní zas radlice do pluhov. Melcharovi sa dobre vodilo, truhlice sa mu plnili. Preto si mohol za poctivú a riadne vykonanú prácu po čase postaviť veľký dom. Keď dom stál, zaumienil si, že si do neho dovedie najkrajšie dievča, ktoré stretne. Nevedel však, kde ho má hľadať. Potom mu prišlo na um, že sa každý piatok koná na rínku jarmok. Snáď sa tam budú pekné dievčata prechádzať a mašle do vlasov si v stánkoch vyberať. Obliekol sa do nových šiat, na hlavu si dal klobúk s perom a vybral sa na jarmok, akože koňa kupovať. Celé popoludnie sa motal po rínku, obzeral tovar v stánkoch, aj koňom omaciaval zuby, ale žiadne pekné dievča nestretol.
Podvečer už bol ukonaný, tak sa rozhodol, že si oddýchne pri džbánku piva. Zamieril do hostinca, v ktorom začul muziku. Vošiel dnu a čo nevidí. Uprostred muzikantov ťahala sláčik po strunách huslí švárna cigánôčka. Dlhé, čierne vlasy jej v drobných kučerách padali až po pás, v očiach jej hrali nezbedné ohníčky z ohňa, čo plápolal v krbe. Okolo štíhlych kotníkov jej poletovala kvetovaná sukňa, okolo pása mala uviazanú šatku a na nej pripevnené medené pliešky, čo cingali pri každom jej pohybe. Melchar si sadol k stole a objednal si od krčmára pivo. Ponad okraj džbánku sledoval štíhlu, čiernovlasú cigánôčku. Tá si všimla jeho uprený, prenikavý pohľad. Vzala husličky a podišla k nemu. Začala mu vyhrávať tesne pri uchu.
Melcharovi sa veľmi zapáčila.
„Ako ťa volajú?“ opýtal sa jej, keď dohrala.
„Vilma!“ odpovedala mu.
„Čia si?“ pýta sa ďalej Melchar.
„Ničia,“ zaznel perlivý smiech cigánôčky. „Ale keď chceš, budem tvoja!“
„Nieže tak zhurta, dievča…“ zahriakol ju kováč. „Veď sa sotva poznáme.“
Namiesto ďalších slov sa cigánôčka nahla k nemu a pobozkala ho. Od tej chvíle bol Melchar ako vymenený. Celkom ho opantala a očarovala. Vzal ju za ruku a odviedol do svojho domu. Na druhý deň zašiel za farárom a požiadal ho, aby ho s Vilmou oženil. O mesiac na to bola svadba.
Nemal tak, chudák robiť, pretože Vilma nebola obyčajná cigánka, ale bosorka. Preto ho tým bozkom tak ľahko opantala! Každú noc, keď sa Melchar uložil na spánok, sa premieňala na ohnivú a statnú kobylu. Sotila doňho kopytom, zobudila ho a ľudským hlasom mu prikázala:
„Vstávaj, muž môj… Železný obrok mi chystaj.“
Melchar musel naznášať všetko železo, ktoré mal vo vyhni a nakŕmiť ju ním. Keď bola kobyla nasýtená, strčila pysk do plameňov a hltala ich, ako keby to bola chladivá, svieža voda. Tým sa však Melchiorova služba neskončila. Keď sa kobyla najedla a napila, musel vysadnúť na jej chrbát a celú noc s ňou jazdiť po žilinských uliciach. Beda bola, ak ich v tom čase niekto stretol… Kobyla ho kopla do čela. Stopa po jej kopyte sa nikdy nevyliečila, zostala tam ako ohnivé, plamenné znamenie. Čo bolo však horšie, tých, ktorých poznačila, schytila akási čudná choroba. Chradli, prestali jesť, piť aj spať a po čase sa premenili na živých kostlivcov.
Nad ránom doviedla kobyla na smrť unaveného Melchara nazad do domu. Tam padol ako poleno do postele a spal ako zarezaný. Len čo začalo svitať, kobyla sa premenila na mladú a krásnu ženu, cigánku. Ľahla si ku kováčovi a zaspala aj ona.
Keďže bol Melchar veľmi ukonaný, odpočíval až do neskorého poobedia. Nemal ani tušenia, čo sa s ním v noci robí. Keď ale poobede vstal a išiel robiť do vyhne, zistil, že sa mu všetko železo, ktoré si deň predtým prichystal, záhadným spôsobom stratilo. Ako keby sa vyparilo. Oheň bol taktiež vyhasnutý, bolo ho treba znovu zakladať. Tak sa to dialo deň čo deň, noc čo noc. Melchar nevedel pochopiť, čo sa to s jeho vyhňou deje. Keďže nemal z čoho kuť, ubúdalo mu práce aj zákazníkov. Kováčov dom chudobnel a pustol. Navyše Melchar už nevládal tak zdvíhať kladivo ako kedysi. Ruky sa mu triasli.
„Starneš, muž môj…“ povedala mu raz kováčka – bosorka. „Čo keby si si najal tovariša?“
Povedala to preto, že sa jej odnechcelo unaveného, až na kosť vychudnutého kováča. Túžila po tom, aby ju v noci rúčejší chlap kŕmil.
„To nie je zlý nápad…“ súhlasil kováč. „Zíde sa mi učeň.“
Pokračovanie
rozpravkarka2 Dobré ráno, Kussik...... ...
kusi ...starý kováč a ohnivá ...
Celá debata | RSS tejto debaty