Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Oblaky prišli rýchlo a nečakane, v jedinom mihnutí motýlích krídiel zaplnili oblohu. Stála som na balkóne a počúvala dážď. Udieral o hladinu mora. Zvuk pripomínal netrpezlivé behanie prstov po klávesnici. Akoby kdesi v tme hral neviditeľný klavirista  pár tónov s dobiedzajúcim rytmom samby.  V niektorých intervaloch znel čľapot dažďa inak, tlmenejšie, potom zas ostrejšie a intenzívnejšie. Podľa toho som vedela, kedy kvapky padajú na dlažbu promenády,  kedy na strechu, kedy na more a kedy na listy viniča, čo sa ovíjal vôkol balkóna.

Slnko dalo dovolenkujúcim na jeden deň výpoveď, zostalo skryté za tou ohromnou hradbou mrakov, čo narástla nad Biokovom. Nedalo sa robiť nič, len zostať v dome a naplniť čašu času skúmaním jeho zákutí. Zavrela som balkónové dvere a vyšla na chodbu. Aj tá dýchala čarom zašlých dôb: nemala  maľovku, ale textilnú tapetu s prapodivným ornamentom, na ktorej boli rozvešané staré fotografie. Prikročila som k najbližšej z nich, veľkej, čiernobielej, s úzkym, trochu popraskaným rámom.  S úsmevom som si pomyslela, že je snáď z dôb, keď vymysleli fotoaparát. Sršala z nej patina prvých záberov. Bolo na nej Biokovo, rovnako mohutné a skalnaté ako je aj dnes. Pod ním mala kamenná chyža s dvoma oknami a dvojkrídlovými dverami. Niečo, čo vyzeralo na prvý pohľad nudne a tuctovo. Chcela som podísť k ďalšej fotografii, keď som za sebou začula hlas majiteľky penziónu, pani Maji:

,,Takáto bola Brela pred 60 rokmi… Nič tu nebolo. Len tá chyža, ktorú vidíte. Patrila mojim rodičom. Otec ju začal neskôr rozširovať… Najprv len pre nás. Potom pre priateľov. Neskôr pre hostí.“

,,To ste tu celý čas bývali?“ spýtala som sa.

,,Nie.“  pani Maja pokrútila hlavou. ,,Istý čas som žila v Rijeke. Musela som odtiaľto odísť.“

V jej hlase sa čosi zachvelo, zarezonovalo, ako  ten dážď, čo bubnoval na hladinu. Zacítila som vôňu príbehu, zatiaľ zatajeného, skrytého v hlbinách spomienok . Tajomnú Atlantídu citov, zaplavenú časom. Niečo, čo treba odkrývať opatrne, ako perlu, ukrytú v lastúre. Ponoriť sa pre to až do najtajnejších zákutí srdca a odtiaľ to vybrať. Bola som veľmi zvedavá, no nechcela som sa pýtať hneď, zhurta. Tak som len poznamenala:

,,V tomto dome je veľa zaujímavých vecí. Ani neviem, na čo sa skôr dívať. Tie háčkované výšivky… Úžasná práca!“

,,To robila moja mama.“ usmiala sa pani Maja. ,,Tak sa tu žije. Ženy háčkujú, vyšívajú obrusy, prikrývky, vankúše…  Niečo je pri ich vlastnú potrebu, čosi sa predá na pláži. Za pár kún. Osud tunajších žien nie je ľahký.“

,,Preto ste odtiaľto odišli?“ spýtala som sa opatrne, s trochou obavy, že moje tušenie silného príbehu nebude správne.

,,Nie.“ rázne pokrútila hlavou. ,, Preto nie.“

Cítila som, že som vstúpila na neistú pôdu, trasovisko srdca. Preto som sa snažila odviesť reč iným smerom:

,,Vaša matka má zlaté ruky. Zdá sa, že všetko, čoho sa dotkne, rozkvitá. Aj tie hortenzie…“

,,Áno, polieva ich tri krát do dňa.  Potešilo by ju, keby počula, ako o nej rozprávate.“

,,Kde ste sa naučili tak dobre po slovensky?“

,,Turisti…“ zahovorila. ,,Chodí k nám veľa Slovákov. Otec si ich obľúbil, vždy im dával prednosť pred inými.“

,,Prečo? Veď na klientoch zo západnej Európy by lepšie zarobil.“

,,Spočiatku to nebolo o biznise, ale o priateľstve. Až neskôr, po jeho smrti, sme začali prenajímať cez agentúru. No dovtedy tu dovolenkovali  len tí, ktorých sme pozvali. Pár priateľov zo Slovenska. Od nich som sa naučila hovoriť po vašom.“

,, Takže privátni klienti…“

,,Aj tak by sa to dalo povedať. Chodil k nám jeden… Fotograf. Celé roky.“

V Majiných očiach sa zalesklo čosi hlboké a smutné, tieň dávnej spomienky. Odmlčala sa.

,,Muselo ho sem ťahať.“ povedala som neutrálne. ,,Mal tu množstvo inšpirácie. Je tu prekrásne… More… A skaly…  A plno ľudí.“

,,Vtedy  ich tu ešte veľa nebolo. Ani domov. Žiadne obchody. Žiadne reštaurácie. Ani promenáda. Iba tie skaly pri mori. Kostol svätého Štefana. A jedno mladučké dievča, čo do toho kostola každú nedeľu  chodilo. Ale to bolo dávno. Už je to viac než štyridsať rokov, čo prišiel prvýkrát.“

,,Ach…“ vykĺzlo zo mňa nevdojak. ,,Mladučké, pobožné dievča…“

,,Nosilo ako jej matka čipkovaný šál na hlave… Iba tak prehodený cez vlasy. Aby ju nespálilo slnko  nad Brelou. Veď cesta do kostola bola dlhá.  Tam ju ten fotograf prvýkrát stretol…“

pokračovanie 

copyright: autorka článku