Po nábreží sa kĺzala pomalá pieseň, typická dalmátska kantiléna. V prístave, osvetlenom troma silnými reflektormi, ju spieval spevák s dlhými čiernymi vlasmi a bradou, cez ktorú presvitali strieborné pramene. V pozadí sa hojdali lode, pár bielych jácht a stará plachetnica, z ktorej trčali k stmavnutému nebu holé čierne stožiare. Sedela som na bielej lavičke neďaleko. Počúvala som spevákov chrapľavý hlas a pozorovala slnko. Padalo za hrádzu, postavenú z veľkých kameňov, ako do bezodnej jamy, plnej nastávajúcej noci. Vietor prinášal od hrádze zvuk príboju, šplechot vĺn. V pozadí sa chvelo more, tajuplné ako pieseň, ktorá sa mi vnárala do srdca:
,,Ty nie si moja, ja nie som tvoj…“
Oprela som si hlavu o operadlo lavičky a zavrela oči. Pamäť neodolala melódii… Ani slovám… Náhle mi prišlo smutno. Hlavou mi preleteli kŕdle spomienok – vtáci, ktorí už nikdy neprinesú späť stratené… Iba tak preletia nebom a stratia sa v diaľke. Rázne som vstala, rozhodnutá ujsť piesni aj spomienkam. Do tela, rozhorúčeného jadranským slnkom, sa mi zaprel večerný vietor a ja som na okamih zacítila chlad. Pritiahla som si priesvitnú šatku, ktorú som mala omotanú okolo bokov a vykročila hore ulicou do kuče. Vlasy som mala ešte stále mokré a slané od mora, nečudo, že gazdalica Hilda, u ktorej sme bývali, nado mnou zalomila ruky, len čo som sa ukázala vo dverách.
Bola to skvelá domáca. Každé ráno nám doniesla tanier čerstvého hrozna. Vždy mala prichystané čisté uteráky, vypraté vo voňavej aviváži. Aj teraz mi jeden podala, aby som sa v ňom poutierala. S úsmevom som sa jej poďakovala a vkĺzla do kúpeľne. Pustila som si zo sprchy prúd horúcej vody a umývala zo seba more. V Brele bol Jadran krásny, čistý, azúrovo priezračný. A slanší ako inde… Jeho mokré objatia a bozky trochu pálili, musela som ich zo seba osprchovať. Stála som medzi perlivými kvapkami, čo sa na mňa liali z kruhovitej hlavice, s hlavou vyvrátenou dohora a vychutnávala čistotu. Zbožňujem ten pocit znovuzrodenia, keď sa pokožka zbavuje nánosu krémov a potu a otvára svoje póry. Trávila som tam zopár minút, kým ma hra s vodou neprestala baviť. Vyšla som zo sprchy, omotala si okolo seba uterák a zamierila na balkón. Na stole stála misa s hroznom od domácej. Natiahla som sa do kresla a vložila do úst bobuľu.
Nad Brelou sa rozprestrela noc a ticho. Ibaže ja som mala chuť na melódiu… Podobnú ako tá, čo znela pred chvíľou na nábreží. Vzala som prehrávač a pustila som si svoju obľúbenú. Božský tenor, tento krát v dvojnásobnom vydaní: Andrea Bocelli a Pavarotti.
Vychutnávala som ju tak, ako viem vychutnávať iba túto pieseň: hlboko ponorená do seba, do chvíle, keď znejú iba tóny a všetko ostatné sa stráca: ulica, balkón, strapce hrozna v mise – zostáva len melódia, hlas, ktorý odomyká hĺbky a vyplavuje z nich to, čo je dávno pochované. Rozum odmieta vnímať prítomnosť a živí sa nekonečnom. V stave hudobnej extázy som si nevšimla, že do dvojspevu Bocelliho a Pavarottiho vstúpil ešte jeden hlas. Zistila som to až vtedy, keď prehrávač prestala hrať a melódia znela ďalej. Prekvapene som otvorila oči, zdvihla hlavu a pozrela sa cez zábradlie balkóna. Stál tam starec, asi sedemdesiatročný, opálený, v krátkych nohaviciach, s polodlhými bielymi vlasmi. Hľadel na mňa cez listy citronovníka a opakoval text piesne. Náhle sa zarazil a zmĺkol. Potom ticho povedal:
,,Prepáčte… Na okamih sa mi zdalo, že ste ona…“
Som tvor, ktorému príroda darovala dve protichodné vlastnosti: zvedavosť a plachosť. Preto sa mi chcelo urobiť dve veci naraz: odísť z balkóna do izby, a dotknúť sa hlavy starca. Tušila som, že pod tými bielymi, trochu zamastenými vlasmi ukrýva príbeh o láske. Preto som napokon s miernou dávkou koketnosti povedala:
,,Možno, že som jej prevtelením…“
Krátko sa pousmial:
,,Možno… Vlastne naozaj máte v sebe niečo z nej. Spočiatku sa aj ona zdala taká plachá… A pritom to bolo odvážne a drzé stvorenie… Ušla mi zo života tak isto nečakane, ako do neho vstúpila.“
,,Porozprávajte mi o nej…“
,,Načo… Je to môj a jej príbeh. Ale tú pieseň, čo ste počúvali, som jej často púšťal z platne. Mala ju rada.“
,,Kde ste sa zoznámili?“
,,Tu, v Brele… Pred dvadsiatimi piatimi rokmi… A čudovali by ste sa, bývali sme v tej istej izbe, ako teraz vy. Sedávali sme spolu na balkóne, pili víno. A tie noci…“
Odmlčal sa. Odvrátil na okamih hlavu a zadíval sa smerom k moru.
,,Pôjdem,“ povedal po chvíli…
,,Myslela som si, že mi o nej poviete viac…“ odvetila som rýchlo.
Už ma nepočul. Kráčal hore ulicou, stratený v spomienkach, ktoré mu pričarovala Bocelliho pieseň.
prístav v Brele
úzke kamenné uličky skrývajú mnoho príbehov
Pokračovanie
copyright: autorka článku
rozpravkarka2 Kussik, poviem Ti ...
kusi Zuzka ..rysuje sa tu ďalší ...
rozpravkarka2 Marti, máš pravdu, ...
Martha Bielska Zuzka, ak si pamätáš,... ...
Celá debata | RSS tejto debaty