Rozprávkarka2

Ráno som  napísala do FB svoj ranný status: ,, Ľúbim túlavé autobusy, čo sa trmácajú od jednej vŕby k druhej, poznajú každú rieku a každý kameň.“ Odťukla som, zavrela počítač a vychystala sa na cestu do Považskej Bystrice. Tým túlavým autobusom, ktorý ide z dediny do dediny a v každej z nich stojí najmenej na troch zástavkách. Je to môj obľúbený spôsob cestovania. Od tetušiek zo samôt, lazov a kopaníc  sa tak dozviem to, čo si neprečítam v žiadnych novinách a nevypočujem v žiadnych televíznych či rozhlasových správach. Ako správne vyhnať zlého ducha z čiernej mačky.  A že pán farár nepokrstí také dieťa, ktoré sa narodí s dvoma prednými zubami. Také deti sú totiž čarodejnice, alebo bosoráci (podľa toho, či sú chlapci alebo dievčatá). A že zmoka, čierne kura, treba prehodiť cez plot susedovi. Prinesie tak nešťastie jemu a nie vám. J)

Cestovať túlavým autobusom je vždy zábavné. Usmievate sa nad živým gestikulovaním všetkých tých tetiek Ančí či Marčí, ktoré vám medzi výraznou prevahou samých ach a och naznačia, aká strašná hriešnica je ich päťdesiatročná suseda. Pretože má na bruchu pneumatiky ako z traktora, výstrih až po pupok a krátku sukňu, z ktorej jej vytŕčajú stehna, plné sadla. A nehanbí sa, potvora…  Napočúvala som sa všakovakých príhod, až som sa musela zasmiať. Nikde sa nedá spoznať lepšie nátura slovenského národa, než v túlavom autobuse… No každá cesta sa raz skončí. Aj ta moja. Prišla som tam, kde som mala zamierené, spokojná, vysmiata, ale aj vyhladnutá.  Poučená tetuškami z autobusu, že je hriech míňať peniaze na drahú reštauráciu, som zamierila do bufetu. Kúpila som si polievočku, fajnovú, kuraciu, so slížikmi a dala zabaliť do plastového obalu  šalát z čerstvého ovocia. Vyzeral vábne. Melón, ananás, jahôdky, hrozno, jabĺčko, všetko pokrájané na úhľadné, rovnaké štvorčeky. Mohla som ho zjesť v tom bufete, no povedala som si, že k čerstvému ovociu pasuje čerstvý vzduch. Šla som si pohľadať nejaké pokojné zákutie, kde by som šalát mohla zjesť. Aj som našla: pred radnicou. Striekala tam fontána. Okolo nej biele lavičky, ukryté v tieni stromov. Nuž som si sadla na jednu a pustila som sa do šaláta.  Zrazu som začula za sebou hlasné pregĺganie. Pozerám sa, kto to tak okato dáva najavo chuť na môj šalát. O kúsok ďalej na podobnej lavičke sedeli dvaja muži. Jeden z nich, už na prvý pohľad bezdomovec, zarastený, špinavý, v zamastenom oblečení, fascinovane pozeral na moje ruky. Potom povedal :

,,A ja tu umieram hladom… Už päť dní som nejedol.“

Priznám sa, hneď mi zaskočilo v hrdle. Bobuľa hrozna, čo som si vložila práve do úst, mi celkom zhorkla, nie a nie ju prežuť. Rozmýšľala som, čo robiť. Kým som rozmýšľala, bezdomovec ďalej vraví svojmu spoločníkovi:

,,Ty, daj mi aspoň pätnásť centov na rožok, nech tak nehladujem.“

,,Nedám!“ zaznela odmietavá odpoveď.

Položila som šalát vedľa seba. Schytilo ma náramné pokušenie: vytiahnuť z kabelky peňaženku a vyloviť z nej pätnásť centov. No ešte stále som váhala.  Možno som čakala na nejaké znamenie. Prišlo. Ten druhý muž totiž bezdomovcovi povedal:

,,Choď domov, za mamou. Má navarené. Zješ teplý obed. Stačí, keď sadneš na autobus.“

,,Nemôžem.“ hovorí mu bezdomovec. ,,Nemám centy na lístky.“

,,Tak choď Tescobusom. Ten je zadarmo.“

,,Ani to nemôžem. Som taký slabý, že nevládzem chodiť.  Nemám silu.“

Druhý muž sa nahneval:

,,Keď si sprostý, tak hladuj ďalej.  Čo ma je po tebe…“

Zdvihol sa a odišiel. Po chvíli som to isté spravila aj ja. Neodpustila som si však malú ženskú slabosť: nechala som nedojedený šalát na lavičke…

 Pri dome máme dve mačičky. Jednu čiernu, krásnu, múdru a šikovnú. Volám ju Anciáš. Vždy keď prídem, uteká rovno ku mne. Pomazná sa, obtrie sa o mňa, sadne si ku mne, jednoducho – tlači sa do mojej pozornosti. Vždy si ,,vypýta“ poriadny kus maškrty. Je spokojná a sýta. Ľahne si do kresla na terase a tam spí. Druhá mačička je také úboža.  Slepá na jedno oko a hluchá na jedno ucho.  Bojí sa všetkého, aj vlastného tieňa. Nedá sa pohladiť a ak jej naložíte do misky, čaká, kým nezmiznete. Až potom sa ide najesť. Má to však malý háčik. Anciáš, ktorý sa ľudí nebojí a všade sa vopchá, jej vždy všetko zje. A tak je poloslepý a polohluchý Žmurko skoro stále hladný.  Má sa kam prísť najesť, ale nemá v sebe dosť odvahy a priebojnosti, aby sa pobil s vlastným osudom.

Nuž ten bezdomovec mi pripadal presne taký istý…