Rozprávkarka2

Túto rozprávku mi rozprával starý otec ešte v časoch, keď som bola malým, asi desaťročným dievčaťom. Tak ako všetky deti  ma tešil pohľad na krásny vyzdobený stromček, ktorý sa v našej obývačke rozsvietil vždy pred Vianocami. Bol totiž znamením toho, že nastal čas radovania a hojnosti. Vedela som, že kým stojí v obývačke, budem prežívať najkrajšie chvíle roka. Vedela som aj to, že sa skončia približne vtedy, keď mama odstrojí stromček a vynesie ho do smetí. Preto mi bolo vianočných stromčekov ľúto a chcela som vedieť, čo sa s nimi stane potom, keď opustia našu obývačku.

,,Každý vianočný strom má svoj osud.“ rozprával mi starý otec. ,,Tak ako tie tri, o ktorých je táto rozprávka. Rástli v hustom smrekovom lese vedľa seba. Všetky tri boli krásne,  štíhle aj mocné zároveň, s pravidelne rozloženými konármi, zbiehajúcimi sa do úzkeho špica.

Každú zimu pred Vianocami nedočkavo čakali, kto si pre nich príde. Dlho si ich však nikto nevšímal, azda preto, že boli ešte príliš malé. Keď prišli muži z dediny, brali si domov iné stromy. Tak to išlo celých desať rokov. Aby si skrátili dlhú chvíľu, stromy sa často rozprávali o tom, aký osud ich čaká.

,,Mňa postavia doprostred veľkého kamenného námestia,“ sníval prvý strom. ,,Budú okolo mňa chodiť ľudia v kožuchoch a vysokých čižmách. Všade naokolo bude znieť hudba a detský smiech. V ovzduší sa bude vznášať vôňa vareného vína so škoricou a opekanej klobásky. Taký osud ma čaká, bratia moji…“

,,Aj mňa vyzdobia,“ prihovoril sa mu druhý strom. ,,Kúpia ma do prezidentského paláca a postavia ma doprostred dvorany. Každá delegácia, ktorá prejde okolo mňa, mi položí k nohám…, pardon! K nohe, vzácny dar.“

,,Mne bude stačiť,“ odpovedá im tretí strom, ,,keď sa dostanem do rodiny, kde bude veľa detí, povedzme sedem, osem, môže byť aj deväť. Ovešajú ma jabĺčkami a orechmi, zabalenými do zlatého staniolu. Potom ma všetky deti obkolesia, chytia sa za ruky a budú spievať krásnu koledu.“

Takto snívali tri stromy, kým čakali v lese na svoj osud. Nad ich korunami plynul čas, striedali sa jari, letá, jesene aj zimy, až kým nevyrástli a ich krása bola taká veľká, že si ju všimli aj drevorubači.

Jeden deň prišli do lesa muži so sekerami a pílami. Nebolo to však pred Vianocami, ale začiatkom jesene. Odpílili tri stromy, očistili ich od konárov a naložili na rebrináky.

,,Čo to robíte!“ vzdychal prvý strom. ,,Veď ešte nie sú Vianoce… Kam ma to veziete?“

,,To mám takýto vyholený stáť v prezidentskom paláci?“ pohoršoval sa aj druhý strom.

,,Beda, čo ste to urobili?“ nariekal tretí strom. ,,Kde sú moje konáre? Na čo mi budú deti vešať vianočné ozdoby?“ 

pokračovanie