Rozprávkarka2

Mám rada tvoje sny. Vždy je v nich miesto,

Do ktorého môžem skryť to dávne, malé dievčatko,

Ktorým som kedysi bola,

Skákalo bosé po  lavičke pri nábreží Dunaja,

Ty za ním, s rozpriahnutými rukami, akoby si sa chystal vzlietnuť,

A ja som cítila, ako sa mi chudučké lopatky pod chrbtom

Menia na krídla.

Mám rada tvoje  ruky,

Keď ťukajú do klávesnice spomienky.

A potom príde ticho, plné nesmelého chlapca,

Čo blúdil so mnou mestom, mal oči prilepené na môj tieň,

A skladal v hlave báseň…

Nepovedal si mi ju… Vtedy… No predsa za mnou prišla,

Už trochu zvráskavená, so šedinami na sluchách,

Múdrejšia o ľudí,   ktorí nám dali svoje teplo,

Bohatšia o lásky, čo sme stratili,

Rovnako plachá ako vtedy…

Prišla…   Po rokoch…