Je taká láska,
ako keď slnko stíchne v dlaniach
a blízke je až na smrť,
na prvý nežný dotyk
kdesi uprostred noci,
keď má tma farbu lastovičích očí
a vietor húka v rozvalinách.
Pokašliavanie starých veží
už každým krokom zaostáva,
blíži sa noc a takmer na hmat
je plná tvojich dlaní:
vrabce už sfúkli mesiac do fontány
a mačky pradú v kútoch brán
pomalé, tiahle intermezzo.
Načo sa túlať
po zaprášených starých historkách
o tom, čo koho a kde bolí.
Trochu sa bojím nezmyslených vecí,
smútku a starých rán,
ktoré sa občas vo fajkách dedov schúlia,
no zem sa ešte stále tuho drží
ich mozolnatých rúk,
perlenia potu na čele.
Tisíckrát vyplákané košele
z hladu a biedy.
Teraz… aj vtedy..
A celý život bol o krok bližšie k smrti,
o zopár smútkov viacej na hrudi,
o zopár piesní viacej.
Po rokoch vymýšľam iné osudy,
nad sporákom sa chveje vôňa mlieka,
no v izbe stále zostalo čosi vtáčie,
ostrý zvuk slnka zapadnutého pri dverách.
A deň si opäť odkrojí krajec večera.
(Našla som túto svoju báseň v starej a zaprášenej knižke s honosným názvom ,,Zborník mladej poézie a prózy“ DOMA… Je asi prvou, ktorá mi vyšla knižne… Rozmýšľam, kolko som mala rokov, keď som ju písala. Osemnásť, možno devätnásť…)
Tak ty sa schovávaš pred šibačmi? ...
... nene, teraz prsty šup do hliny, ...
ono to ani nebolo o pokúšaní... ...
..."vytŕčať" z naprogramovaného... ...
Zostane, zostane, pokiaľ pero v ruke ...
Celá debata | RSS tejto debaty