Rozprávkarka2

Je prirodzené, že v pamäti národa zostáva to, čo je mnohokrát opakované. A že z nej vypadáva to, čo sa cieľavedome popiera. Robilo sa to tak predošlé desaťročia, storočia aj tisícročia. Najlepším príkladom tohto trendu sú sviatky jari. Väčšina z nás už vníma iba ich kresťanský charakter. Veľkú noc však poznali naši predkovia aj v predkresťanských časoch. Slovania a Kelti. U Keltov mala dokonca isté prvky spoločné s kresťanským ponímaním Veľkej noci.  Kňažky Veľkej matky počas nej zabíjali  zvoleného kráľa. Jedným dychom však treba dodať, že iba v rannokeltskej spoločnosti boli tieto ľudské obete skutočné, neskôr nadobudli podobu rituálneho zastúpenia. Keltské dedičstvo by nás mohlo donútiť trochu hlbšie sa zamyslieť nad tým, ako žili, v čo verili, za čo bojovali, z čoho sa tešili a nad čím plakali naši predkovia. Tak sa vráťme o 2000 rokov nazad a nazrime do jednej z keltských osád. S určitosťou môžeme povedať, že bola v katastri obce Hvozdnica, ktorá leží v Bytčianskom okrese.  Našli sa tam totiž jej zvyšky. Nie je veľká. Zato  je dobre skrytá, hlboko v lesoch a hvozdoch.

__________________________________________________________________________________

Vždy, keď píšem o minulosti, mám pocit, že sa moje vedomie prepadá do hlbokého prepadliska času a ja sa stávam niekým z tej doby, ktorú mám práve ,,na pere“. Tak aj teraz. Som  obyvateľkou osady, malým, sedem, možno osemročným dievčatkom.  Mama ma volá Máel a rozpráva mi príhodu o dobrej čarodejnici Henwen, ktorá sa dokáže premeniť  zo starej, múdrej ženy na prasiatko.  Henwen sa vraj túla z jednej keltskej osady do druhej a pozoruje, či ľudia žijú v súlade so zákonmi Veľkej matky Dany, ktorá je prapočiatkom všetkého. Henwen na jej potulkách sprevádza pastier, ktorý má ruku položenú na jej hlave, v zlatých štetinách. Ak vidí, že ľudia vzdávajú Danu takú poctu, akú si zaslúži,  tak vytrhne jednu zlatú štetinku a pustí ju uprostred  kruhového nádvoria, okolo ktorého sú zhromaždené drevené domce. Znamená to, že Danu požehná osadu a dá jej bohatý, úrodný rok.

Matka mi rozpráva jeden z pôvabných keltských mýtov a ruky má pritom zaborené do cesta. Chce upiecť posúch na ,,hieros gamos“, svätú svadbu, počas ktorej si najkrajšia z kňažiek, čo slúži v chráme Danu, vezme za muža  najmocnejšieho z keltských bojovníkov, ktorý si vďaka svojej šikovnosti a sile vyslúžil označenie ,,kráľ beltainu“. Nedostal ho iba tak, zadarmo, musel oň zápasiť s ostatnými vybranými mužmi z ďalších keltských osád. Pred troma týždňami chlapci odišli niekde do lesných hlbočín, aby tam mesiac žili podľa pravidiel, ktoré určili druidi. Musia sa naučiť rozumieť reči stromov, ovládnuť búrku, spoznať tajomstvá kameňov, posolstvo riek a potokov. Za ten čas nesmú zjesť nič, čo pripravili ruky ženy. Môžu sa stravovať iba tým, čo ulovili. Počas lovu musia ich nohy bežať tak mäkko, aby nepokrčili lesný mach. A nesmú uloviť jeleňa, lebo je to posvätné zviera. Ten z nich, kto to všetko dodrží, sa stane tohtoročným kráľom. A dostane sa mu toho potešenia, že si ho samotná Danu vyberie za muža, aby si ho odviedla do zásvetia.

Pomáham mame lúskať orechy a myslím na to, ktorému z mladých mužov nakoniec položí hlavná kňažka na  tvár pozlátenú masku s jelením parožím a odvedie ho do posvätného hája,  ktorý už od stvorenia rastie na mieste, kde je ukrytý stredobod sveta. Teším sa na beltain, no zároveň ma pri myšlienke naň mrazí. Už som ich zopár zažila. Preto viem, že mladý beltainový kráľ nakoniec umrie. Strávi s kňažkou nádhernú noc, plnú milovania, no keď nadíde ráno, a slnko sa dotkne hladiny rieky, keď od vyčerpania zaspí, kňažka si vezme dlhú dýku, na ktorej sú vyryté posvätné ógamy, písmo zasvätencov. Je to obradný nástoj, ktorý ukončí púť mladého kráľa pozemským životom. Dobrovoľne a rád umrie v náruči krásnej kňažky, vie, že je to jeho osud, jeho geis, ktorý pre neho bohovia pripravili skôr, ako sa narodil.

On je s tým zmierený, no mne je ho vopred ľúto, hoci ho vôbec nepoznám. A chcem len jedno: aby som nikdy nebola kňažkou, čo podreže hrdlo najobratnejšieho keltského muža.

Ale aj ja mám svoj geis, predurčený osud. A tak práve vo chvíli, keď chystám spolu s matkou obradný svadobný koláč na nastávajúci sviatok beltainu, do nášho domu vkročí jedna z kňažiek Veľkej bohyne. Položí  mi na hlavu posvätnú tisovú paličku, čím dáva najavo, že si ma Danu vybrala za služobníčku. Matka nič nenamieta. Len ma krátko objíme a dovolí, aby  ma staručká kňažka odviedla.  Odchádzam úzkou lesnou cestičkou z osady. Naposledy sa otočím, lúčim sa s rodičovským domom: okrúhlou stavbou, ktorá má konštrukciu postavenú z konárov hrubého kríčia, čo rastie všade naokolo. Začiatkom jari sme steny vymazávali hlinou. A uprostred miestnosti sme postavili nový kotol, ktorý  sme kúpili od kováča Mraina.

Teraz sa mojim domovom stane posvätný dubový háj, kde stojí hlavný chrám Veľkej bohyne. Prídeme doňho po niekoľkých dňoch pešej chôdze. Má tak, ako všetky keltské príbytky, či patria ľuďom, alebo bohom, kruhový tvar. Uprostred kruhu z vysokých, mocných stromov je ľahká a pôvabná drevená stavba. Tam ma staručká kňažka odvedie a nechá samú.  Som od dlhej cesty unavená a tak zaspím, prikrytá  iba nočnou oblohou, ktorá sa trbliece v otvore chrámu. Je mi zima a mám hlad. No musím to vydržať.

Na tretí deň vojde do chrámu kňažka. Iná, ako  tá, čo ma sem doviedla. Je krásna, pestovaná. Má dlhé vlasy, ozdobené drobnými kvietkami modrej a bielej farby. Jemné, drahocenné rúcho na bokoch prepásané hrubou zlatou reťazou. Na nohách črievice s tenkými remienkami. Podíde ku mne a povie mi:

,,Budeš mi prisluhovať počas svätej noci!“

Neviem presne, čo to znamená, ale viem, že nemám inú voľbu. Odvedie ma do inej chrámovej miestnosti, kde sú už zhromaždené ďalšie kňažky. Tie ma vyzlečú, umyjú, dajú mi nové šaty a zapletú vlasy. Pripravujú ma na čosi, čoho dosah sprvu nechápem. Ja sa mám stať strážkyňou posvätnej dýky, obradného nástroja, ktorý ma zobrať mladému kráľovi život.

,,Budeš so mnou po celú noc, kým potrvá beltain.“ prikazuje mi kráska s kvetmi vo vlasoch. ,,Skryješ sa niekde v tieni chrámu. A keď sa ráno prvé slnečné lúče dotknú hladiny rieky, podáš mi dýku. Musíš to urobiť presne tak, ako ti vravím. A dobre sleduj, čo sa bude diať, pretože Danu si ťa vyvolila. O sedem rokov budeš hlavnou kňažkou ty a iné dievča ti bude podávať svätú zbraň, ktorou vezmeš život mladému kráľovi beltainu.“

Od tej chvíle sa čas odvíja príliš rýchlo, nedá sa zastaviť. V diaľke  sa ozve hluk, rachot hudobných nástrojov, spev, krik a volanie. V prachu cesty sa vynorí sprievod žien, mužov, starcov, aj detí. Všetci sú slávnostne oblečení, no najkrajšie šaty má na sebe vysoký mladý muž. Staručká kňažka, ktorá ma sem doviedla, podíde k nemu slávnostným, pomalým krokom a dá mu na tvár masku s jeleními parohami.

Dovedie ho do chrámu, kde je už prichystané lôžko, vyzdobené kvetmi.  Okolo lôžka dlhé stoly. Ľudia zo sprievodu na ne kladú svoje dary. Svätá svadba, hieros gamos, počas ktorej si Veľká matka v zastúpení najkrajšej kňažky vezme za manžela samotného boha slnka, žiarivého Taranisa, tiež zastúpeného najmocnejším keltským mladíkom, sa práve začína.

Ľudia zo sprievodu sa vzdialia. Zapália ohne na brehu rieky a tam oslavujú beltain.

Je prvý máj.

Polnoc.

Danu sa prevtelila do krásnej kňažky a Taranis do muža s maskou. Ležia na vyzdobenom lôžku a opájajú sa vzájomnou blízkosťou. Ja sa krčím v kúte. Veľmi sa mi chce prižmúriť viečka, ale viem, že nesmiem. Musím bdieť.  Mladý kráľ  zaspí presne v okamihu, keď sa nad riekou vynorí tenký kosáčik slnka.  Kňažka na lôžku ho naposledy pohladí po tvári. Vzpriami sa na lakti a posunkom mi ukáže, aby som jej priniesla posvätnú dýku. Poslúchnem ju, aj keď sa mi od napätia chveje celé telo. Priloží hrot pod hrdlo kráľa a rázne potiahne. Na posvätnú pôdu chrámu padnú prvé kvapky krvi.

Prejde sedem rokov a na lôžku v posvätnom chráme Veľkej bohyne leží iný mladík. Nový kráľ. A hlavnou kňažkou bohyne Danu som ja.

Veľmi prosím svoju bohyňu, aby sa niečo zmenilo. Aby muž, ktorý objíma moje telo, nemusel zomrieť. Je to totiž niekto, koho dobre poznám, chlapec, čo vyrástol v tej istej osade ako ja.  Danu, Veľká bohyňa, dovolila, aby som sa s ním zblížila ešte predtým, ako si ma vyvolila za služobníčku. Preto neverím, žeby mal naozaj zomrieť. Poočku sledujem malé dievčatko, čo sa krčí v kúte chrámu. Má mi v okamihu svitania priniesť posvätnú dýku, tak ako som ju kedysi priniesla ja… Ale dievča zaspalo. Viem, prečo… Nasypala som jej do misky s prosnou kašou bobule, ktoré privolávajú spánok. Ráno sa mladý kráľ zobudí a neveriaco sa pozerá okolo seba:

,,Ako to, že som ešte tu… Myslel som si, že precitnem v zásvetí, v podzemnej ríši boha Ballora.“

,,Danu mi dala znamenie!“ odpovedám mu. ,,Odteraz bude obeť pre ňu iba zástupná, symbolická.“

To isté poviem aj kňažkám, čo prídu o hodinu, aby odniesli telo mladého kráľa. Nájdu ho živého a zdravého. Mračia sa a chcú ma obviniť z rúhačstva. No práve vtedy prebehne cez chrám biele prasiatko. Pustí na zem pár chlpov. Znak toho, že Danu, Veľká bohyňa, moje rozhodnutie prijala.

Musia sa s tým zmieriť aj kňažky.

Od toho dňa je 1. máj iba sviatkom lásky. Na posvätné lôžko si síce na každý beltain ľahne mladý kráľ a mladá kňažka, aby oslávili spojenie boha slnka Taranisa s Veľkou matkou Danu, no neumiera. Namiesto neho obetujú ostatné kňažky na prahu svätyne bieleho kanca.

Tak je to až dovtedy, kým svetu vládnu keltskí bohovia.

A teraz čosi ,,hodnoverné“.

Veľká bohyňa Danu je klasickou materskou keltskou bohyňou, ktorá má moc život dávať aj brať. Pre zaujímavosť – dala meno aj rieke Dunaj, pre Keltov bol tento tok jej prevtelením a volali ho podľa nej- Danu, z čoho neskôr Rimania odvodili meno Danubius.

Beltain je jeden zo štyroch najdôležitejších sviatkov Keltov, slávil sa 1. mája. V počiatkoch skutočne boli obetovaní Danu ,,mladí králi“, ale táto obeť sa neskôr stala zástupnou, mužov nahradil kanec, jedno z posvätných keltských zvierat. V podstate takáto zástupná úloha znamenala vzkriesenie, znovuzrodenie, pretože muž, ktorý bol vybratý za kráľa, sa na pár dní ukryl a potom sa všetkým ukázal, živý, zdravý, silnejší o spojenie s Danu. Symbolizovalo to večný vegetačný cyklus, to, že sa príroda naplno prebudila, ožila a dáva svetu nový život.

Ďalšími významnými keltskými sviatkami bol samain, kedy sa oslavoval prechod mŕtvych duší do zásvetia. Kelti verili, že keď v zásvetí, plnom nádhery a bohatstva, duše pookrejú, znovu sa narodia a prevtelia sa do novej bytosti. Mohol ňou byť rovnako človek, ako zviera, strom, či kameň. Preto smrť nebola pre nich tým, čím pre nás a nebáli sa jej.  Samain sa oslavoval 31. novembra. Ďalším sviatkom bol Lugnasad, ktorý sa oslavoval 31. augusta na počesť boha slnka. V hierarchii solárnych božstiev bol Lug otcom – (mocným, poludňajším slnkom), kým Taranis bol jeho syn (ranné slnko).  Štvrtým významným sviatkom Keltov bol Imbolc, slávil sa 1. februára a neskôr z neho vznikli Hromnice. Bol spojený s ,,obnovou“, ktorá sa začínala laktáciou oviec (počas zimy Kelti často krát hladovali, preto malo mlieko oviec pre nich hlbokú symboliku udržania života). K tomuto sviatku sa viazali aj očistné obrady, počas ktorých bolo treba všetko dôkladne očistiť a umyť vodou, nielen svoj príbytok a seba, ale aj zvieratá, ovce a iný statok.

Kelti stavali svoje sakrálne stavby do kruhovitého tvaru, Keďže boli z dreva, dochovalo sa po nich len málo priamych archeologických dôkazov. Veľa však môžeme čerpať z antickej literatúry (Zápisky z Galie od G.J.Ceasara a Farsalské pole od Marcusa Annaeusa Lucana). Výborným dokumentom o spôsobe života Keltov je aj kniha Mabinogi a ranné stredoveké írske kroniky. Zaujímavý je zápis v Farsalskom poli od Lucana. Podľa neho totiž považovali Kelti za stredobod sveta územie Karnútov, v blízkosti rieky Danu (Danubius). Tu stál hlavný chrám Veľkej materskej bohyne. Sem prichádzali každý rok na 1. mája mnohopočetné keltské kmene zblízka aj z ďaleka, aby oslávili beltain. Otázka znie, kto boli Karnuti a ako ďaleko siahali ich lovištia, ich osady. Odpoveď sa nachádza ľahko. V blízkosti hraníc Slovenska a Rakúska je Carnuntum, veľké archeologické nálezisko.  Názov národa, Karnuti, je priamo v jeho mene. Je zrejmé, že tu bolo veľké kultové stredisko. Pri takej rozľahlej sakrálnej stavbe však treba predpokladať, že obidva brehy rieky Danu(bius) boli posiate keltskými osadami, ktoré sa tiahli aj ďalej na sever.

Jednu z takýchto osád nachádzame aj v katastri obce Hvozdnica, v lokalite nazývanej Kulíškov kopec. Našli sa tu zvyšky keltského osídlenia. Podľa Lucana keltských kráľov, ktorí počas beltainu  zastupovali slnečného boha Taranisa, pripravovali na obrad v odľahlých osadách,  ukrytých v hlbokých lesoch, kde boli aj menšie, vedľajšie chrámy Veľkej bohyne.

Nuž a Hvozdnica sa do tohto popisu presne hodí.  Rovnako však takouto ,,prípravnou“ osadou mohla byť aj Lietavská Svinná. Inak, erb, ktorý má táto obec, veľmi pripomína starú keltskú báj o múdrej čarodejnici Henwen, ktorá sa premieňala na prasiatko. Je na ňom totiž nakreslené práve prasiatko a starena, čo niečo trúsi na zem. Žeby to boli zlaté štetinky prosperity a šťastia? Tak, ako v Hvozdnici, aj v katastri Lietavskej Svinnej sa našli stopy po keltskom osídlení. ďalším dôkazom keltského osídlenia je aj samotný názov obce. Podľa G.I. Caesara boli totiž Likavci, Litavci jedným z mnohých keltských kmeňov, rozšírených najmú na území Bójov (českí Kelti), ale aj ďalej. Jeho slová potvrdzuje aj to, že meno tohto kmeňa nesú aj ďalšie české či slovenské obce, ale i toky (rieky) – obec Likavka, hrad Likavka aj rieka v Čechách s rovnomenným názvom.

Text k fotografiám

Foto č 1 – zvyšky keltských nádob, ktoré sa našli v katastri obce Hvozdnica, v lokalite Kulíškov kopec (autor fotografie: ja)

Foto č. 2 –  asi takto vyzeral vchod do keltskej osady(zdroj – internet)

Foto č. 3 – beltainový kráľ a kňažka veľkej bohyne podľa predstavy maliarov (zdroj – internet)

Foto č. 4 – počas beltainu o polnoci umieral kráľ – starec (zástupca solárneho božstva Luga), aby sa narodil ako dieťa (Lugov syn Taranis, boh ranného slnka)

Foto č. 5 – úlomok s votívnym spodobením keltského muža

Foto č. 5 – letecký pohľad na obec Hvozdnica

Foto č. 6 – v erbe obce Lietavská Svinná je zašifrovaná stará keltská báj o dobrej čarodejnici Henwen, ktorá sa vie premieňať na prasiatko.