Znovu si môžeme položiť otázku. Aký bol Gabínius, vazalský kráľ Kvádov? Obliekal sa po rímsky? Strihal si vlasy nakrátko? Alebo zostal verný tradíciám svojich predkov…
Nič o ňom nevieme, iba to, že sa stal obeťou rímskych intríg a úskokov. Všemocný Rím tohto muža napriek dlhému prímeriu, ktorý cisár Konštantín tak dôsledne budoval, predurčil na potupnú smrť.
Nechajme zase prehovoriť Marcellina a jeho Rímske dejiny:
,, Valentinianus horel túžbou opevniť hranice. Prikázal vybudovať tábory s posádkami za Dunajom, priamo na území Kvádov. Domáce obyvateľstvo to znášalo s nevôľou. No bránilo sa iba posolstvami na cisársky dvor a šomraním. Vtedy Maximius, žiadostivý každej neprávosti, ktorú ešte umocňovala pýcha na jeho hodnosť prefekta, sa osopil na Equitia, magistra brannej moci, ako na tvrdohlavého lenivca. Pred cisárom vravel, že dielo by už bolo dávno dokončené, keby hodnosťou vojenského náčelníka poverili jeho syna Marcelliana. Čoskoro s tak stalo. Marcellianus, nesmierne nadutý, sa po svojom povýšení vydal na cestu a hneď sa dal do ďalšieho opevňovania pevnosti. Napokon, predstierajúc láskavosť, pozval na hostinu kvádskeho kráľa Gabínia, ktorý ho zdvorilo žiadal, aby s výstavbou opevnenia prestal. Pri stole ho dal Marcelianus nič netušiaceho zavraždiť, čim hanebne zneuctil posvätnosť hostinnej povinnosti. Tento čin Kvádov veľmi rozzúril. V žiali nad kráľovou záhubou vyslali zjednotené tlupy plieniteľov, ktoré prekročili Dunaj. Napadli rímskych osadníkov, zamestnaných práve na poli žatvou. Väčšinu z nich dorúbali, a všetko, čo zostalo, si odviedli domov. Bezmála by bola padla do zajatia aj Constantinova dcéra. Práve jedla v štátnom dvorci, ktorý sa volal Prista (poznámka autorky: hm, to slovo znie tak krásne slovensky, ako Prístav...). Ešte, že riadením dobrotivého božstva bol tam prítomný aj miestodržiteľ provincie Messala, ktorý ju posadil do svojho koča a prudkým cvalom odviezol.“
Toľko citácia z Rímskych dejín Ammaniusa Marcelinusa.
Hneď na prvý pohľad je zrejmý jeho nevraživý a kritický tón, s ktorým píše o Maximiusovi a jeho synovi Marcelianovi. Poďme sa teda pozrieť, kto sú a prečo si na nich Marcelinus brúsi svoje ostré pero. Ako sa uvádza, Maximius bol prefektom. To znamená, že mal na starosti celú provinciu. Takúto vysokú hodnosť však dostávali len najbližší príbuzní cézara, tak môžeme predpokladať, že pochádzal z jeho okruhu. Otázka však znie: ktorého cézara?
Nazrime do roku 310 nášho letopočtu. Je to desať rokov predtým, než sa odohráva náš príbeh. V Rímskej ríši vládne Dioklecián. Bremeno obrovskej ríše však príliš ťažilo jeho plecia, preto rozdelil vládu medzi ďalších spoluvládcov, ktorým dal titul cézar. Sám si udelil vyšší – imperátor.
Jeden zo spoluvládcov bol Konštantín Chlorus. Druhý sa volal Gaius Galerius a tretí Maximinus. Je to veľmi príbuzné meno Maximiusovi. Ale nie totožné. V rímskych rodinách však bolo zvykom dávať mená s rodovým koreňom. Napríklad veľký Konštatín mal syna Konstantiusa a Konstansa. Práve pre tento zvyk môžeme predpokladať, že Maximius bol príbuzným Maximiána. A v tom prípade sa kritickému peru sýrskeho historika vôbec nemáme čo čudovať. Bol totiž v službách protivládcu, ktorý neskôr všetku moc v Rímskej ríši strhol na seba. Týmto vládcom bol Konštantín Veľký. Mnohí ho stotožňujú s Konštantínom Chlorusom, čo vládol s Diokleciánom. No bol to jeho syn.
Zaujímavé je, že z historikových riadkov priam prýšti sympatia proti oklamanému a zradenému kvádskemu kráľovi. Keď sa však pozrieme bližšie na rímske dejiny, zistíme, že Konštantín strávil tri roky v Carnuntume, viedol s Kvádmi mierovú politiku. Dokonca urobil neslýchaný čin: prepustil svojich pretoriánov a do osobnej stráže si vybral – svojich obľúbených Kvádov. Konštantín viedol sprvu podobnú politiku ako Dioklecián. Ponechal ríši formu Tetrarchie a snažil sa za spolucézarov dosadiť sebe verných ľudí. Nešlo to tak ľahko a Rímskou ríšou otriasla občianská vojna.
Hoci Konštantín Veľký vyšiel z bojov o rímsky trón víťazne, neužil si ho dlho, iba sedem rokov. Sýrsky historik Ammanius vstupuje do služieb jeho spoluvládcu – Valentiniána.
V tomto okamihu sa môžeme opäť vrátiť ku Konštantínovej dcére, ktorá sa v tomto rozorvanom čase, keď rímskym trónom otriasali záujmy tetracézarov, ocitla ,,na štátnom dvorci“ za hranicou Dunaja. Prečo sa tak stalo, nikdy nenájdeme uspokojivú odpoveď. História však pred nás kladie hádanku, ktorú môžeme skúsiť vylúštiť ako detektívku. Vezmime si hlavných protagonistov tohto príbehu:
Ženích Gratianus, syn Valentiniána, ktorý sa po Konštantínovi stáva cisárom. Znamená to, že sa k cisárskemu titulu dostal politickým sobášom.
Jedna z dcér Konštantína Veľkého, zakladateľa mierovej provinčnej politiky, ktorý sa snažil udržať mier v pohraničných pásmach všetkými dostupnými spôsobmi.
Gabinius, kvádsky kráľ, ktorý si dal polatinčiť meno. Svoju chuť žiť s Rimanmi v mieri dal najavo aj tým, že dobrovoľne prišiel hodovať do rímskej pevnosti.
Nuž máme tu typický trojuholník. A mne z toho vychádza, že ženích nebol len jeden, ale hneď dvaja.
Foto č. 1 – Maximinus
Foto č. 2 – Valentinián
Celá debata | RSS tejto debaty