Rozprávkarka2

POVESŤ Z LIETAVY

Keď sa na hraniciach Uhorského kráľovstva vyrojili Tatári,  dal kráľ Belo IV narýchlo vybudovať na severe obranný val hradov. Tvorili ho niekdajšie pevnosti  veľkomoravských veľmožov.  Tatárske nebezpečenstvo premenilo bývalé drevené hradiská na mohutné skalné sídla, odkiaľ sa dalo dobre čeliť nepriateľovi.

Kde presne ležala v Lietave staroslovanská osada, dnes už vie málokto. Isté je však, že v trinástom storočí sa na vysokom strmom brale týčil vojenský hrad, ktorý kráľ Belo daroval svojmu vernému rytierovi – Balážovi. Nebol to hocijaký dar. Spolu s ním totiž prevzal rytier aj úlohu chrániť okolitý kraj pred psohlavcami, čo zabíjali mužov, vraždili deti a ženy odvláčali do otroctva.

Rytier Baláž neprišiel  do Lietavského hradu sám. Priviedol si so sebou aj družinu bojových maltézskych mníchov, bratov modlitby, čo rozumeli nielen Božiemu slovu, ale aj meču.  Vodcom mníchov bol  Agnus, starý mních, čo mal za sebou množstvo premodlených nocí, ale aj bojových bitiek. Tomu dal jednej noci Boh zjavenie. Povedal mu v ňom:

,,Tento hrad neochránia ani oštepy, ani štíty, ani luky, ani meče. Iba zázračný plášť.“

Ráno sa Agnus zobudil celkom spotený a nevedel, čo si so snom počať. Preto zašiel za hradným pánom, rytierom Balážom a rozpovedal mu ho. Ten bol síce krutý a neľútostný bojovník, no zároveň aj bohabojný. Spolu s Agnusom rozmýšľal nad výkladom sna.

,,Tým zázračným plášťom nebude nič iné, len dobre vycvičená bojová družina.“ zhodnotil napokon. Pôjdem naverbovať mužov z okolitých dedín. Vycvičím ich na tajnom mieste, o ktorom budem vedieť iba ja. Ty zatiaľ stráž hrad.

Rytier Baláž ešte v ten deň odišiel na verbovačku. Od toho dňa sa pod ním akoby zľahla zem. Márne ho Agnus čakal… Keď sa nevracal ani na desiaty deň, starý kňaz sa znepokojil.  No nedal najavo obavy, aby nepodlomil chrabrosť ostatných mníchov. Len stále stál na hradbách a vyzeral pána Lietavy.

Na jedenásty deň konečne uzrel jazdca. Myslel si, že je to rytier Baláž. Bol to posol Tatárov. Niesol mu odkaz od samotného chána Tublaja. A ten odkaz znel:

,,Mám v rukách tvojho pána. Ak nechceš, aby zahynul, dobrovoľne mi vydaj hrad a s ním aj všetkých ľudí, čo sa na hrade skryli. Ak tak neurobíš, pošlem ti zajtra ráno na zlatom podnose hlavu rytiera Baláža.“

Agnus po dlhom rozmýšľaní sľúbil poslovi, že pošle všetkých ľudí z hradu do tatárskeho tábora a vydá Tublajovi pevnosť. Na druhý deň  ráno sa roztvorili brány. Ukázal sa v nich hlúčik mníchov, žien, detí a starcov. Pred bránou už stálo sto tatárskych jazdcov. Všetkých spútali železnými okovami a vliekli do tábora. Jediný Agnus zostal stáť na hradbách, sám ako prst. Čakal na to, kedy sa objavia Tatári a prídu zaujať hrad.

Stalo sa tak onedlho. Veliteľ oddielu, čo prišiel pre zajatcov z Lietavského hradu, odovzdal nových otrokov dvom-trom vojakom a s ostatnými sa nahrnul do roztvorenej brány, čo viedla na predné nádvorie. Mysleli si, že obsadiť hrad bude hračkou. Preto ich zarazilo, keď začuli vrúcny starecký hlas, modliaci sa k bohu. To kňaz Agnus stál naďalej naďalej na hradbách a vzýval svojho Pána.

,,Zastreľte ho!“ prikázal veliteľ  vojakom. Tí hneď zoskočili zo svojich malých, chlpatých koníkov a napli veľké luky. O chvíľu zasvišťali šípy. Vtedy sa však stala divná vec.  Tesne pred Agnusovou postavou, ktorá  vzpínala hore k nebu zopnuté dlane aj vrúcnu tvár, sa šípy rozostúpili, vyhli sa mu a oblúkom sa vrátili k tým, ktorí ich vystrelili. Tatárski lukostrelci ako podťatí padli na zem. Keď to veliteľ zbadal, vrhol od zlosti dopredu svoju kopiju. Aj s tou sa stalo to isté, čo so šípmi. Pred Agnusom sa zastavila, oblúkom sa vrátila k veliteľovi a zabila ho. Agnus sa po celý čas úpenlivo modlil, so zavretými očami a tak nevedel, čo sa deje. Stále čakal na to, kedy k nemu priletí smrtiaca zbraň a zabije ho. Nestalo sa tak. Práve naopak. O chvíľu stíchlo hlučné pokrikovanie Tatárov.  Zdola, z nádvoria, sa ozýval len dupot koní. Agnus otvoril oči a prekvapene sa pozeral na zabitých Tatárov, čo ležali na zemi. Až potom pochopil, čo sa deje, a prečo sa mu sníval ten zvláštny sen.  Zázračným plášťom, čo mal ochrániť hrad pred útokom Tatárov, bola modlitba. Zišiel z hradieb dole. Obliekol sa do veliteľovej zbroje a vzal si jeho koňa.  Chcel oslobodiť zajatcov, aj keď nevedel, ako. Ale už nemusel. Dvaja vojaci, ktorým veliteľ odovzdal sprievod spútaných mníchov, žien, detí a starcov, všetko videli. Dostali strach, že aj im sa povodí rovnako, ako ich druhom. Preto radšej zajatcov oslobodili a poslali ich nazad. Sami sa ozlomkrky rozbehli do tatárskeho tábora, len aby čím skôr rozpovedali Tublajovi, čo sa na hrade udialo.

Tublaj si ich vypočul a zľakol sa tiež. Pochopil, že hrad ochraňujú samotné nebesá. Preto pustil rytiera Baláža na slobodu a už nikdy sa pod hradom neukázal.