Navliekam na niť dni, keď budem bez teba. Dni, kedy krehnú iskry v pahrebách.

Hladená rozkoš stoná. Rozum sa stráca a kričí vôna.

Nevera s láskou, v šálke pomiešaná. Zaliata potom horúcich letných spomienok.

(Našla som na CD niekoľko svojich starších básní. Tu sú…)

Možno len zhasla hviezda na dráhe mliečnej hmloviny. Alebo praskli presýpacie hodiny. Možno, že zastal čas. Piesok už neodčíta ticho v nás… Čakanie nečaká. A bolesť nebolí. Len stále čosi škrípe v súkolí. Možno ten piesok. Možno spomienka. Ale aj ona je už pritenká…

Neviem byť Prometeom. Pribitá k ohňu,horieť pre iných. Som iba malý, Slabnúci plameň. Rozbíjam smútok, Zbieram črepiny.

Holuby. Plno holubov so smaragdovým perím na bruchu. Vo vzduchu cítiť čokoládu. Za bicyklom vejú ohnivočervené vlasy. Iné, tmavoplavé, plávajú nad popukanou cestou. Koruny topolov chytajú v nebi anjelov z krídla.

Som voda, čo sa triešti o kameň. Som škovránok, čo zažal deň.

Háďatko zo slov sa mi zas sladko omotáva na dušu. A tak len ticho čakám, kedy ma znovu jedovaté zúbky pokúšu.

Iba tak sneží. Do bielej chumelice havrany kreslia čiary krídlami. Na jednej vločke spí vyzváňanie z veží. A zobudí sa, až keď tma bude plakať za nami. Hmla mení tvár a je celkom hustá. Nahé sny stromov horu krstia. Bozkávajú jej telo, až je jej zasneženo a bielo. Tu niekde sa vraj túlal Popolvár. Mal tvoje oči, v nich pečať snov a samoty. A šepkal do tmy tie […]