Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

,,Zabúdate, že sa to všetko dialo  štyridsať rokov nazad, aj viac…“ podotkla Maja. ,, Vtedy sa tu žilo prísnym životom. Každú nedeľu strmá cesta do kostola. Nič iné tu nebolo a nikde inde sa nedalo ísť. Žiadne pestrofarebné letné šaty, len dlhé čierne sukne, rovnako čierne blúzky a čierne šály na hlave…  Tak to nosili naše prababičky, babičky, mamy, a tak sme to mali nosiť aj my… Móda sem nedorazila. Ani civilizácia. Ak sem aj zavítal nejaký turista, tak to bolo za cenu strastiplného cestovania po kamenných výmoľoch, na ktorých sa zničilo každé auto. Prichádzali sem iba tí, ktorým to ozaj stálo za to. Niektorí za rodinami a príbuznými. Iní len tak. Za kusom neskazeného, nedotknutého sveta.

,,A za kým, alebo za čím prichádzal váš fotograf?“

,,Najprv za otcom… Spriatelili sa. Otcovi bol vtedy vzácny každý hosť. Snažil sa, aby sa do Brely dostalo čo najviac ľudí. Ale šlo to pomaly. Pamätám si, keď som bola malá, okrem našej chyže tu stál iba jeden dom… Keď som už mala desať, aj domov bolo desať… Každým rokom pribúdali, až sa pôvodná rybárska osada, kde rybári cez sezónu lovili ryby, premenila na letovisko.“

,,Rybárska osada…“ zamyslela som sa. ,,Museli tu byť kruté zimy.“

,,Boli.“ súhlasila Maja. ,,Veď preto sa otec po čase preorientoval na turizmus. Chcel, aby sa jeho deti mali lepšie ako on. Podarilo sa mu to… aj vďaka fotografovi.“

,,Tuším, prečo ho tak rád videl… Zrejme mu pomohol s propagáciou.“

,,Dobre tušíte.  Stačili dve, tri výstavy – a zrazu svet o nás vedel. Chodilo sem čoraz viac ľudí. Potom sa spravilo zopár prospektov a…“

,,A čo?“

,,Z fotografa sa stal stály hosť, ktorý mal u nás rezervovanú izbu a mohol prísť kedy chcel. Otec mu všetko dovolil. Chcel iba jedno: aby rešpektoval náš spôsob života.“

,,A rešpektoval?“

,,Istý čas… Potom sa však stalo to s tými aktami.  Ale nemohol za to.“

,,Nie? Kto potom? Vy?“

,,Ani ja nie. Boli sme proste v zálive. Chytila nás tam búrka. Taká, ako je dnes. More bubnovalo. Vietor burácal. Blesky sa naháňali po stmavnutom nebi. Biokovo je v nečase hrozné. Skaly praskajú, lámu sa, padajú,  chvejú sa… Tak to bolo aj vtedy. Veľmi som sa bála. Rozbehla som sa ku jaskyni, je ich v skalnej stene pár…“

,,Áno, dve som už objavila, sú na konci promenády.“

,,Vtedy o nich nik nevedel, len ja… Ani promenády nebolo, len dažďom bičované pobrežie. Ukryli sme sa tam. Bola mi zima, chvela som sa strachom,  chladom. Objal ma, chcel ma zohriať. Stratili sme sa v sebe. Dávali sme si svoje teplo. Nehu. Aj vášeň. Prestala som sa báť a želala som si, aby sa tá búrka nikdy neskončila. Trvala dlho. Dlhšie než naše milovanie. A bola rovnako krásna. Postavila som sa nahá do vchodu jaskyne. Za mnou sa krížili blesky. Osvetľovali ma. Prikázal mi, nech tam tak stojím. A znovu fotil.“

,,Muselo to byť úžasné, neopakovateľné…“ vyhŕklo zo mňa.

,,Úžasné? Áno.  Možno aj neopakovateľné, aj keď som takých chvíľ zažila viac. Chodievali sme na miesta, kde okrem nás, mora, skál a slnka nič nebolo. Fotil ma, keď som sa vyzliekala. Keď som vstupovala do vody. Keď som z nej vystupovala. Na kamienkoch. Na skale. Sediacu na pláži. Keď som si žmýkala vlasy. Sušila telo…“

,,Na skale… Áno, aj jedna z fotiek, ktorú mám v izbe je so skalou. Láska je zvláštna. Vie nájsť krásu v obyčajných veciach.“

,,Láska je zvláštna, máte pravdu… Ale tá naša netrvala dlho.“

,,Ako sa to skončilo?“

pokračovanie

 copyright: autorka článku