Rozprávkarka2

predchádzajúca časť

Ráno som si pospala trochu dlhšie ako inokedy, noc sa mi pretiahla až do desiatej doobeda. Keď som vstala, posteľ vedľa mňa bola prázdna. Čerstvé hrozno na stole dokazovalo, že gazdalica Hilda už stačila po špičkách vstúpiť dnu do našej izby, vymeniť uteráky a pozametať balkon.

     Vstala som a pustila sa do varenia. Vždy dôkladne vychutnávam chvíľky, keď môžem byť celkom uvoľnená, keď môžem mať ramienko z nočnej košieľky spadnuté na opálenom pleci, vlasy strapaté a oči spuchnuté spánkom. Postavila som na dvojplatničku hrniec s vodou, počkala som, kým zovrie, a potom do nej hodila cestoviny. Toto leto som toľko cestovala, že už nezostalo na vysedávanie v drahých reštauráciách. V Brele som si musela vystačiť sama so svojim vlastným kuchárskym umením. V horúčavách, ktoré koncom augusta v Dalmácii vládli, sa žiadala ľahká strava. K cestovinám som navarila vajíčka natvrdo, pokrájala paradajky, cibuľu, pridala olivy, kúsok šunky – a obed bol hotový. Práve keď som zamiešavala do cestovín olej a bylinky na dochutenie, ma ten môj objal. Zozadu. Pritisol sa mi na chrbát a vtisol mi do vlasov ľahký bozk. V jeho rukách som zacítila túžbu.

    ,,Počkaj,“ bránila som sa. ,,Dokončujem obed!“

     Nechal sa presvedčiť a sadol si na stoličku neďaleko. No stále s vlčím hladom v očiach pozoroval spadnuté ramienko na mojom pleci. Nechala som ho, nech sa naďalej trápi túžbou a predstavami. Bola to moja malá odplata za jeho večné vysedávanie pri sudoku! :-))

     Napokon pochopil, že sa promenádujem  pred ním bosá a s hrncom v rukách len preto, aby som ho dráždila. Len čo som položila hrniec na stôl, pritiahol si ma medzi kolená. Nástojčivo ma hladil.

     ,,Prestaň,“ smiala som sa. ,,Teraz je čas na obed.“

     Pustil ma a zamračil sa:

     ,,Si ako tie paničky, ktoré som ráno videl utekať na promenáde.“

     ,,Aké paničky?“ neodolala som zvedavosti, aj keď som vedela, že by asi bolo lepšie pohladiť ho a udobriť si ho.

     ,,No, paničky na úteku! Čo ja viem, za čím bežali?“

      ,,Ty nevieš a ja áno! Si už dosť starý, aby si mal aké také poňatie o tom, prečo ráno ženy behajú po promenáde. Naháňajú stratenú mladosť. Stratenú štíhlosť. Stratené sny. Aj stratené lásky. Sú na úteku pred všednosťou. Bežia za romantikou. Za veľkým osudovým stretnutím. Za mužom svojho života. No majú smolu. Zväčša ho nestretnú. A ak áno, tak okolo neho iba prebehnú.“

     ,,Pozrime sa, aká si ty len múdra!“ zahundral.

     Tým sa naše prekáranie skončilo. Na dvere nám totiž zaklopal náš maliar. S trochou váhavosti, či prijmem jeho ponuku a dám sa maľovať. Vytiahol fľašu červeného vína a opýtal sa, či môže vojsť.

    Nedalo sa mu povedať nie.

    Dve hodiny sme popíjali na balkóne. Víno malo skvelú chuť, trochu trpkú a trochu sladkú, nieslo v sebe páľavu Dalmácie aj trblietanie Jadranu. Maliar ho nalieval do čistých, priesvitných pohárov, ktoré som vybrala z kuchynskej linky a rozprával o sebe, odkiaľ je, ako sa ocitol v Brele.

     Len príbehu svojej lásky sa vyhýbal. Po dvoch hodinách si rozložil pred našim apartmánom stojan a poprosil ma, či by som si na štvrť hodinu nesadla na múrik oproti – vraj chce vidieť, ako vyzerám, keď ma zozadu osvetľuje slnko.

     Poslúchla som ho.

     Celkom zabudol, že som tam. Len sa zľahka dotýkal štetcom plátna. Bol v očividnom vytržení a extáze. Poznám ten stav absolútnej inšpirácie, keď človek nevníma nič iné, len predstavu v svojej hlave a cíti naliehavé nutkanie dostať ju zo seba von…

pokračovanie

 Brelská promenáda. Ráno je celkom prázdna

Romantické zákutia Brely

copyright: autorka článku