Rozprávkarka2

 predchádzajúca časť

Maliar sa rozhovoril, spomínal na stretnutia so ženou z Levandulovej zátoky. Slová sa z neho liali ako víno z fľaše, mal v sebe celú studňu bolestných, krásnych spomienok:

    ,,Stretávali sme sa tam každý rok, takto koncom augusta. Vždy som tam bol prvý, rozložil som si stojan, pripravil paletu a čakal, kedy ju uvidím kráčať dole po kamenných schodoch. Bola úžasnou modelkou. Maľoval som ju v žiare zapadajúceho slnka. Keď ležala na pontónovom mostíku. Alebo na kameňoch. Alebo v tých levanduliach… Vždy bola iná. Vždy mala v sebe niečo nové. Iný pohyb, inú črtu. Celý rok som sa tešil na august. Na leto. Chodieval som do Brely už koncom mája, len aby som sa pripravil na stretnutie s ňou. Na maľovanie. Tých ostatných deväť mesiacov, ktoré som trávil v Moskve, pre mňa boli len časom dlhého mučivého čakania, časom, kedy som bol len obyčajným človekom, žijúcim celkom všedný život. Vozil som deti do školy a manželku do zamestnania. Ale tu, tu som bol niekto iný. Tu som mal svoju múzu. Svoju inšpiráciu. Fascinovala ma celých desať rokov. Bola vzrušujúca, aj keď jej už ťahalo na päťdesiatku. Nie každá žena je ako ona… Mala v moci svoje telo. Vedela ho udržať svieže a pevné. Nikto jej nehádal roky… Až kým si ona sama neuvedomila, že čas jej letných lások sa skončil. Jedno leto som prišiel – a ona mi nechala len odkaz. Na stole. V tej istej kuči, kde teraz bývate vy. Vraj už nepríde… Nikdy…  Na pamiatku mi nechala platňu. Starú. Mohla nechať CD-čko. No vedela, že platni sa viac poteším. Bola na nej pieseň, ktorú ste si púšťali aj vy, keď som vás prvýkrát oslovil.“

    ,,Andrea Bocelli…“ spomenula som si. ,,Áno, je to taká pieseň na rozlúčku… A potom ste ju už nikdy nestretli?“

     ,,Nikdy.“

     ,,Tak prečo sem ešte stále chodíte?“

    ,,Hľadám v uličkách Brely jej tieň… Jej podobu v tvárach žien… Jej vôňu… Jej hlas… A tak ju maľujem. Ju aj Brelu. Je to mesto, v ktorom som stretol svoju múzu.“

    ,,Tomu rozumiem.“ šepla som. ,,Viem, aké to je stretnúť múzu.“

    ,,Viete aj, aké je ju stratiť.“ doplnil maliar to, čo som ja nechcela povedať.

    Zostala som mlčky sedieť pri ňom, až kým nedomaľoval. Nazdala som sa, že mi obraz bude chcieť dať, alebo predať, no neurobil tak. Opatrne ho dal dole zo stojana a vysvetlil:

    ,,Nehnevajte sa, tento si nechám… Máte v sebe niečo z nej. Budete mi ju pripomínať. Ak chcete obraz odo mňa, dám vám iný..“

    Krátko som ho pozdravila a vošla do izby. Chcela som sa prejsť s tým mojim po promenáde. Nebol tam. Pochopila som, že ma hľadá. A vedela som aj, kde: v Levandulovej zátoke. Vybrala som sa tam za ním. Stál na mostíku a pozeral sa do diaľok. Zľahka som zbehla dole a zozadu mu zakryla dlaňami oči.

    ,,Tu blízko je vraj záhrada, v ktorej kedysi kvitli figovníky. Je tam stará tráva, ale keď si tam dáme uteráky, môžeme tam zažiť nádhernú noc.“

    ,,Pozri sa, zajtra bude spln!“ ukázal na guľatý mesiac, ktorému chýbal do plnosti posledný kosáčik.

    Ruka v ruke sme vykročili po schodoch hore k mestu. Záhrada bola po ľavej strane, tak ako vravel maliar. Keď sme do nej vošli, do kolien nás šľahla vysoká, suchá tráva. Trsy sa mrvili pod našimi nohami a vydávali šuchotavý zvuk. Nad starými figovníkmi sa rozprestrela noc, pretkaná hviezdami.

pokračovanie

Vzrušujúca hra mora s bójami, miesto, kde som vždy rada plávala

Pohľad z brehu na bóje a loď

… a tu už iba loď… Nazvala som ju spievajúca, lebo sa na nej každý deň spievalo a tancovalo.

Copyright: autorka článku